Dnes je to presne päť rokov odvtedy, čo som Talianom vysvetlil, kto je Vittek a kde hrá Škrtel.

Blog Jakuba Mihálika

Písal sa rok 2010. Trávil som horúce dni v talianskej Siene. V meste, kde futbal nesálal odvšadiaľ, no zároveň ho prežívali všetci. Bol štvrtok a ja som sa snažil učiť na skúšky. Nedalo sa. Napätie bolo príliš veľké. Niekoľko predošlých dní som zo všetkých strán počúval, aby som si posledný zápas Slovenska na MS 2010 užil. Viac ich vraj nebude.

Na futbalové konverzácie som odpovedal opatrne. Nejak som cítil, že Taliansko je prestarnuté a že môže vybuchnúť. Domácim som to však nechcel povedať. Predsa len. Ja som bol sám a ich bolo 60 miliónov. A tak som len opatrne vyzdvihoval naše osobnosti, keď sa ma pýtali, ktože vlastne hrá v tej slovenskej reprezentácii. “Skert…chi?” “Aaaa. Amsika. Grande Marek.” Pri ostatných len márne zakrývali fakt, že nemali najmenšie potuchy, kto tí naši hráči sú. 

Zápas sme pozerali spolu. Ja potichu a päťdesiat Talianov hlučne. Približne tak mali byť rozvrstvené sily aj na ihrisku. S vývojom zápasu sa však menili pomery aj na našej strane prenosu. Pri prvých dvoch góloch našich som z ohľaduplnosti vybehol oslavovať von z miestnosti. Rýchle telefonáty z domova o tom, ako to tým pizzažrútom nakladáme a naspäť k telke. Pri treťom už bolo talianske obecenstvo úplne ticho a moja radosť tak veľká, že som sa vybehnúť neobťažoval. Po záverečnom hvizde už bola v miestnosti len moja nesmierna hrdosť a päťdesiat gratulácií mojich spolupozerateľov, ktorí, napriek sklamaniu, jednoducho museli uznať, že sme si postup zaslúžili viac.

Takto som zápas odhadoval

A takto dopadol

Zrazu ich už Slovensko zaujímalo viac. “Skertel, si vravel? Že hrá v Liverpoole?” “A ten Vittek hrá kde?” “Ja som vedel, že Amsik je výborný hráč. V Neapole ho všetci milujeme.” “Máte aj nejaké mladé talenty?” Razom som bol najpopulárnejšia osoba na internáte. Až takú reklamu nám robili reprezentanti. Až takú silu má futbal. A stavím sa, že na strane Stredná a Východná Európa otvárali atlasy ľudia po celom svete. 

Vtedy som si myslel, že lepšie to už nemôže byť. Že malé futbalové Slovensko nemôže viac dosiahnuť. Že súčasná generácia dosiahla maximum. Že výhra nad Talianskom bude zrejme to najlepšie, čo, ako futbalový fanúšik zo Slovenska, zažijem. Dnes, päť rokov od najpamätnejšieho zápasu slovenskej futbalovej histórie, pevne verím, že „futbalových Taliansiek“ môžeme zažiť viac.