"Mrzí ma, čo sa teraz deje, nerozumiem tomu," hovorí prezident SZĽH Igor Nemeček. Tu je vysvetlenie.

Stĺpček Jakuba Mihálika

"Mrzí ma, čo sa teraz deje, nerozumiem tomu," hovorí prezident hokejového zväzu na margo diania uplynulých týždňov či mesiacov. Síce na pochopenie nepotrebujete doktorát z fyziky, ale nedbám. Keďže mám v sebe edukatívne pohnútky a som od kosti dobrák, pokúsim sa vám to celé nejako vysvetliť.

Že prečo sú v hokeji až takéto emócie? Od vzniku samostatného Slovenska bol hokej tou jedinou osamotenou vecou, ktorá dokázala národ spojiť. Ani politici, ani všeobecná (ne)spokojnosť so životnou situáciou, ani nič iné im na to na Slovensku nedalo dôvod. Len hokej. Len ten dával každoročne zabudnúť na akékoľvek problémy ľudí a tie dva týždne spôsobili, že sa zrazu celé Slovensko dokázalo z niečoho radovať. Hokej bol témou číslo jeden v rozhovoroch v obchode, doma, v práci, bez ohľadu na to, či je niekto vrcholový manažér, alebo zlievač v oceliarni. Je preto pochopiteľné, že naň ľudia reagujú citlivejšie. Pre vás je to práca, pre nás je to vášeň. To nás odlišuje.

Pamätáte sa na Brazíliu v roku 2013? Cez futbal, ktorý je tam náboženstvom, dali ľudia najavo nespokojnosť so svojou situáciou. Možno nie sme tak vášnivý národ a možno nemáme v hokeji také úspechy ako Brazília vo futbale, ale princíp je rovnaký. Ľudia sú nespokojní a hokej je ich základným komunikačným kanálom. Tou jedinou vecou, v ktorú majú ešte dôveru.

Vy ste tú dôveru sklamali. Preto sa nečudujte. Možno nie všetci vidia do najväčších detailov fungovania hokeja, ale aj ten najnepozornejší pozorovateľ vidí, že s národným športom to ide dolu vodou. Rodič vidí, že jeho dieťa nemá kde hrať a ak aj náhodou má, tak ten rodič na to nemá. Fanúšikovi sa pred očami rúca extraliga. „Hokejový národ“ vidí, že s reprezentáciou to ide od piatich k deviatim (umiestneniami). Aj ten, kto hokej sleduje len raz za rok spozoruje, že doň nepadajú peniaze ako pri výdatnom daždi, a aj to, čo kvapne, stratí sa niekde v širokých korunách (double) stromov. S čím má byť hokejový fanúšik potom spokojný?

Na Slovensku je to tak. Ľudia sú nespokojní, ale nikto s tým nič nerobí. Preto sa vrchnosť (nielen hokejová) naučila nebrať ohľad na názor verejnosti. Dokonca ho už prestala aj vnímať. Preto zrejme chápem, prečo nerozumiete. Tentokrát však ľudia vo svojej nespokojnosti neostali sami. Pridali sa hokejisti. Tí, ktorí spôsobovali to osamotené potešenie, ktoré som spomínal. Došlo k prieniku názoru hokejových hrdinov s názorom obyvateľstva. Tých, čo sú verejne známi s tými, pre ktorých by sa to celé malo robiť. A to sa v našich končinách deje zriedkavo, ba až nikdy. Preto sa hokejisti (aj bývalí) tešia tak výraznej podpore. Preto to celé sprevádza taký humbuk.

Vyhlásili ste, že denne cítite podporu väčšiny hokejovej verejnosti. Sú to vyjadrenia ako toto, čo ľudí každý deň utvrdzuje , že pre vás je hokejová verejnosť tvorená vašimi vernými pomocníkmi. Sú to vyjadrenia ako toto, čo ľudí každý deň utvrdzuje, že ste sa ocitli mimo reality. A v podobnom surreálnom duchu sa nesie súčasné smerovanie nášho hokeja.

Preč sú časy, keď na vedenie akejkoľvek organizácie stačilo „robiť niečo“. V súčasnom svete treba robiť ešte viac a ani to nemusí stačiť. Tak ľudí naučil systém. Ľudia cítia, že niekto iný je pripravený robiť to „viac“. Preto je im sympatický. Preto ho podorujú, napriek tomu, že nemajú s jeho prácou skúsenosť. Preto doňho vkladajú nádej. Tú, ktorú za tie roky úpadku strácajú.

Koho iného stotožňovať s úpadkom, ak nie toho, kto ho pätnásť rokov riadi? Možno sa vám pozornosť upriamenú na vás podarilo odvrátiť medzi funkcionármi, ktorým stačí, že sa kurz smerovania hokeja zmenil aspoň trochu. Fanúšikovi to ale nestačí. Fanúšik potrebuje vidieť ručnú brzdu a otočenie o 180°. Vidí totiž, že sme zablúdili. Vy ste to neurobili. Slepo veríte navigácii, ktorá má zastarané mapy a neustále prepočítava. Všetci ostatní stratili trpezlivosť. Preto sa deje to, čo sa deje. Už rozumiete?