Freediving, alebo potápanie bez dýchacieho prístroja, je staroveká technika známa v rôznych častiach sveta. Katarína Linczényiová je slovenská športovkyňa, ktorá sa v tomto druhu potápania vypracovala na absolútnu svetovú úroveň. Je držiteľkou slovenského národného hĺbkového rekordu 85 metrov. V najbližších rokoch by však chcela pokoriť aj ten svetový. Viac zaujímavosti o freedivingu i tajuplnom svete pod morskou hladinou nám Katka poskytla v exkluzívnom rozhovore.

Katka Váš vzťah k vode sa začal formovať už od útleho detstva, kedy sa more stalo prirodzenou súčasťou Vášho života...

Spomínam si hlavne na to, že more bolo tou jedinou vecou, ktorá ma dokázala upokojiť. (smiech) Už od detstva som milovala šport, takže bolo ťažké ma niekde posadiť a predpokladať, že tam aj ostanem. Na prvý kontakt s vodou si pamätám, keď som mala asi 5 rokov s otcom sme robili body surfing vo vlnách. Voda je úžasný element, tak isto ako vodné športy. Sú niečím odlišné od iných aktivít.

Už vo svojich 9 rokov ste vraj na ostrove Cyprus absolvovali svoj prvý ponor s prístrojom...

Boli sme s rodičmi na dovolenke a v našom hoteli bolo aj potápačské centrum. Rodičia mi to najprv nechceli dovoliť, ale po dni môjho škriekania sme nakoniec do centra zašli a k večeru, keď už v mori nikto nebol, ma miestny divemaster zobral na menší ponor. Bolo to naozaj úžasné, ten pocit keď prvý krát v živote nazriete tak blízko k čarom mora. Ale trochu som sa vtedy ako dieťa bála, nakoľko sme boli pri skalách, na ktorých boli malé kraby a ja som nechcela, bála som sa, že ma pohryzú. (smiech)

V 17 rokoch prišla ďalšia zaujímavá príležitosť a to konkrétne v Egypte v rámci projektu, ktorý bol zameraný na výskum koralových útesov. Čo Vám táto cenná skúsenosť v tak mladom veku dala do života, tak osobného ako i toho športového?

Keď som bola mladšia, inklinovala som viac k dokumentárnej a prírodovedeckej činnosti ako k vrcholovému športu. Našla som si na internete ponuku ísť ako dobrovoľník na dva mesiace do Egypta a pracovať na výskume koralov. Táto možnosť bola pre študentov biológie a potápačov zároveň. Aj keď som na univerzite ešte nebola, vyhrala som súťaž mladých biológov v strednej Európe. To, plus moje potápačské skúsenosti a veľká dávka šťastia zabezpečilo môj odchod. Rakúsko – nemecká organizácia ma prijala ako najmladšiu dobrovoľníčku v histórii ich organizácie Mare-Mundi.EU. Podmienkou ale bolo ovládať anglicky alebo nemecky jazyk na pracovnej úrovni. Nemecky neviem a moja angličtina bola vtedy strašná. Strávila som teda celé letné prázdniny prekladaním rôznych knižiek z angličtiny do slovenčiny, aby som odišla pripravená. Do života mi to dalo veľmi veľa. Bolo to prvý krát v mojom živote čo som žila v dedine v krajine tretieho sveta bez blízkych, alebo vôbec slovensky hovoriaceho človeka. Naučila som sa veci hodnotiť objektívnejšie a mať rešpekt voči iným kultúram. Zdokonalila som sa v potápaní v morskej biológii a environmentalistike. Stretla som osobnosti ako Ric O´Berry, človeka ktorého možno poznáme z filmu o delfínovi menom Flipper. Bol vtedy v Egypte pomôcť zastaviť kaptivaciu delfínov v bazénoch pre turistov. Keď sa ich záchranári snažili oslobodiť boli na nich vypustene psy a takmer sa strieľalo. Ale takýchto príbehov vám môžem vyrozprávať veľmi veľa. V živote sme postavení pred skutočnosti, ktoré nám obrazne povedané otvárajú oči, toto bola moja prvá.

Vaša cesta k freedivingu sa však rodila veľmi tŕnistým spôsobom, dokonca ju poznačilo nepríjemné ochorenie. V konečnom dôsledku Vám však samotné potápanie a plávanie pomohlo nad ním zvíťaziť...

Keď som mala 17 rokov, prejavili sa u mňa príznaky autoimúnneho ochorenia a ovplyvnilo to hlavne moje kĺby. Skutočnosť, že som mala bolesti počas pohybu bola pre mňa ako športovca samozrejme ťažko zvládnuteľná, no najťažšia bola liečba. Lekári mi predpísali silné lieky proti bolesti, ku ktorým sa pridali ešte lieky na spanie a vznikol z toho naozaj zlý mix. Stále sa snažíme vyliečiť prejavy choroby a nie jej príčiny, čo je v západnom zdravotníctve večný problém. Keď som začala s freedivingom, objavila som aktivitu, ktorá ma nadchla a dodala mi životnú silu vo chvíľach, keď to človek potrebuje, aby sa neuzatvoril v depresii. Povedala som si, že keď dokážem zadržať dych na 4 minúty, čo sa mi predtým zdalo úplne šialené, tak dokážem zvládnuť aj toto. Samozrejme s freedivingom sa spája aj pokojnejší a zdravší životný štýl, takže mi to taktiež veľmi pomohlo.

Prejdime tentoraz k samotnému freedivingu. Akým spôsobom a kedy ste sa vlastne dostali k tomuto zaujímavému športu?

Chodila som pravidelne plávať a potápať s prístrojom, keď som raz na tréningu mala možnosť vidieť tréning plavcov s monoplutvou. Chcela som to skúsiť a nadchlo ma to tak, že som to chcela vedieť a trénovať viac. Mala som možnosť pridať sa k tréningu českej freedivingovej reprezentácie na Kanárskych ostrovoch a tam som sa prvý krát stretla s hĺbkovom freedivingom. Vtedy som si uvedomila, že je to šport, ktorému sa chcem venovať v inej ako len rekreačnej forme.

Vďaka freedivingu ste už mali možnosť vycestovať do mnohých krajín sveta. S ktorou z nich sa Vám spájajú tie najkrajšie spomienky?

Nielen vďaka freedivingu, ale aj vďaka rôznym dobrovoľníckym projektom alebo expedíciám som precestovala každý kontinent, až na Antarktídu (k nej dôjde hádam za rok). Je veľmi ťažké vybrať to jedno miesto, pretože každá krajina má svoje nezameniteľné čaro. Mojou osudovou krajinou je ale asi Austrália. Austrália je krajina, ktorá vo veľkom podporuje rozvoj vodných športov, koniec koncov celý kontinent je jeden obrovský ostrov, takže sa mi tam vždy výborne trénovalo a vždy som bola vrelo prijatá do spoločnosti. Príroda je tam absolútne úžasná a rozmanitá. Na severe Austrálie máte najstarší prales sveta a veľkú útesovú bariéru, v strede červenú púšť a more okolo celého pobrežia je plné života. Minulý rok sme išli chytať ryby o piatej ráno, keď nám len tak skrížila cestu veľryba. Chceli sme sa k nej priblížiť, ale kapitán to zamietol nakoľko sme mali iba malú loďku a nemuselo by to dopadnúť dobre. Ale bolo to ako v rozprávke. Každopádne, Austrália ma vždy priťahovala aj z iného dôvodu a to bol austrálsky spôsob života a hodnoty, ktoré Austrália vyznáva, respektíve vyznávala. Toto je ale iná téma, ktorú vám možno porozprávam inokedy.

Čo pre Vás osobne freediving znamená?

Slobodu pohybu a myslenia. Freediving ma učí rešpektu voči mne samotnej, ostatným ľuďom a prírode. A samozrejme je to veľká zábava. Predstavte si, že ste v stave beztiaže a okolo vás je iba hlboký, modrý oceán a lúče svetla. To ani nepotrebuje komentár.

Mohli by ste nám v krátkosti popísať samotný priebeh ponoru? Freediving sa realizuje aj pomocou špeciálneho lana, na čo konkrétne slúži?

Freediving predstavuje slobodu vo vode, keď sa idete potápať na koralový útes s delfínmi, na vrak lode, nepotrebujete žiadne lano, potrebujete masku a plutvu. Lano ktoré vedie do hĺbky sa spája s tréningom a závodným freedivingom. Na lane sa trénuje technika a výkony. Keď sa teda pripravujem na výkon, som priviazaná k hlavnému lanu, ktoré vedie do určitej hĺbky. Ja osobne som vo vode už 40 minút pred výkonom, kde sa fyzicky a psychicky pripravujem na ponor. Počas ponoru sa v tele dejú rôzne fyziologické zmeny, ktoré nás chránia pred zranením. Zníži sa mi tep, krv sa začne presúvať z končatín k vitálnym orgánom, do pľúc sa začne dostávať krv, ktorá ich chráni pred kolapsom a ktorá z nich potom aj sama odíde, zo sleziny sa vypudia červené krvinky. Od určitej hĺbky už len voľne padám, nakoľko mám negatívny vztlak. Nazývame to freefall. Pre veľa freediverov je práve freefall tou najkrajšou časťou ponoru. Keď iba padáte do hĺbky. Keď sa dostanem na koniec lana, obrátim sa a plávam naspäť. V tomto momente už začínam cítiť deficit kyslíka a nadbytok oxidu uhličitého. V podstate, na ceste hore sa snažím maximálne koncentrovať na posledné metre ponoru a na dýchanie, ktoré bude nasledovať hneď po vynorení.

Akým spôsobom sa samotný ponor a jeho hĺbka meria?

Jednak máte lano, ktoré má určitú dĺžku, potom máte na ruke potápačský počítač, môžete si predstaviť veľké hodinky, ktoré v každej sekunde ponoru merajú jeho hĺbku aj čas. Keď ste na pretekoch, okrem vlastného počítača vám dajú aj oficiálny závodný. Ten plus údaje z počítača a zábery z kamery na konci lana, dávajú rozhodcom dáta o ponore, ktoré potrebujú.

Čo patrí pri freedivingu medzi jeho základnú výbavu?

Základne vybavenie na freediving je maska, šnorchel, dlhé plutvy, záťažový opasok a potápačský oblek, ak ste v tropických krajinách, niekedy nepotrebujete ani ten.

Ponoriť sa do hĺbky zhruba 80 metrov a vrátiť sa späť si zrejme vyžaduje stopercentnú kontrolu nad vlastným telom i vysokú technickú vyspelosť.

80 metrov dnes už nie je veľká hĺbka. Každý človek, ktorý k tréningu pristúpi zodpovedne sa podľa môjho názoru dostane do 80 m na jeden nádych. Každopádne aj takýto ponor si vyžaduje maximálne sústredenie a fyzickú pripravenosť.

Veľmi dôležitú rolu tu hrá určite i dobrá psychická príprava.

Psychika je vo freedivingu kľúčová. Je to psychicky veľmi náročný šport. Koniec koncov sa snažíme zvládnuť pocity, ktoré sa dostavia s nutkaním sa nadýchnuť k tomu strach a iné. Ja sa osobne špecializujem na túto stránku freedivingu a je neuveriteľné zaujímavé vidieť ako naša myseľ ovláda naše telo. Chcete vedieť ako sa dostať do stavu kedy naozaj upokojíte svoju myseľ do takej mieri, že nemyslíte na nič iné? Skúste freediving.

Akým spôsobom prebiehajú Vaše tréningy a to tak vo vode, ako aj na suchu?

Tréning je veľmi komplexný a pozostáva z viacero častí. V odlišných častiach roka trénujem v posilňovni, robím beh a plávanie, rôzne strečingové cvičenia, meditáciu, cvičenia na koncentráciu, dychové cvičenia. Trénujem freediving v bazéne a aj na hĺbkach. Tréning sa v priebehu roku samozrejme mení. Keď som v prípravnej fáze, zameriavam sa na posilňovňu, výdrž a zdokonalenie techniky. Keď sa blížim k svojmu maximu, respektíve stanovenému cieľu na hĺbkach, celý tréning sa dramaticky mení. V momente kedy sa začnem potápať nerobím nič iné a čas mimo vody využívam na regeneráciu.

Katka, realizujete potápanie aj pod ľadom?

Áno. Okrem hĺbok je to taká moja srdcovka. Potápanie pod ľadom je extrém a vyžaduje si vynikajúce zvládnutie koncentrácie a stres manažmentu. Tak isto, telo je potrebné fyzicky na túto aktivitu pripraviť. Ale je to niečo úžasné. Jednak je úžasné vidieť, kam ďaleko je naše ľudské telo schopné zájsť a taktiež svet pod ľadom je neopísateľný. Nie je veľa freediverov, ktorí chodia pod ľad. Ja som sa minulý rok stala prvou ženou na svete, ktorá sa potápala pod ľadom na jeden nádych v nadmorskej výške 2000 m nad morom na Popradskom plese. Vzduch mal mínus 15 stupňov, voda plus 3. Voda bola zelená, viditeľnosť možno 5 metrov. Nakoľko sa jeden deň náhle oteplilo, začalo pršať a na ľade sa vytvorili kaluže vody, bol slnečný deň a z vody vytvorila hra svetla s ľadom neuveriteľnú scenériu. Ten pocit, keď sa vám naskytne pohľad, ktorý ste si možno ani nevedeli predstaviť, je nezameniteľný. Keď sa dotkneme hranice svojich možností a prírody v jej krásnej aj surovej podobe, aby ste objavili niečo nové, to je spôsob, akým ja prežívam život naplno. Jedným s mojich snov bola vždy Antarktída. Posledný kontinent, ktorý viac menej nikomu nepatrí a ktorý stále skúša hranice ľudských možností a ľudského odhodlania. V Antarktíde sa nachádzajú ľadové steny kolmo padajúce do obrovských hĺbok a tak isto sú tam ľadovcové jaskyne, ktoré nenájdete nikde na svete. Dúfam, že sa nám tam na budúci rok podarí zorganizovať expedíciu.

Tréningy, organizácia, cestovanie do rôznych kútov sveta, prezraďte nám, kto sa Vám stará o tieto záležitosti a sprevádza Vás na cestách?

Prekvapím vás, ale drvivú väčšinu času toto všetko robím a organizujem sama. A to sa žiaľ negatívne odzrkadľuje aj na tréningu. Veľmi rada by som pri sebe mala svojho trénera, ale na to nie sú finančné prostriedky. Ja sama, nemôžem tento rok isť na MS z ekonomických dôvodov. Slovensko teda nebude mať na tomto a otázne je, či na tom budúcoročnom šampionáte reprezentáciu, ktorá ma predpoklad na medailu. Tak isto je veľmi ťažké zohnať podporu na expedície. Je smutne, keď mladí a talentovaní ľudia zo Slovenska a teraz nemyslím len športovcov, odchádzajú do zahraničia. Bola by som rada, keby sa to zmenilo.

Nie je riziko venovať sa takémuto druhu športu priveľké? O akých najväčších nástrahách môžeme pri freedivingu hovoriť?

Myslím si, že šoférovať motorku v Hondurase je tisíc krát nebezpečnejšie ako freediving. Každý šport, na jeho vrcholovej úrovni, predstavuje riziko. Základom freedivingu je relaxácia. Pravé preto je podľa mňa freediving veľmi bezpečný šport. Nehody, ktoré sa vo freedivingu stavajú, sú buď z nevedomosti, alebo z precenenia vlastných schopnosti. Každý šport má svoje pravidlá hry a každé ľudské telo má svoje vlastné možnosti. Ak to nerešpektujete, môže sa vám stať nehoda a je úplne jedno, akému športu sa venujete. Asi každý už počul o tzv. black oute, čiže strate vedomia, ktoré nastáva keď už mozog nemá dostatok kyslíka. Samotný black out, nie je niečo čo je súčasťou tréningu, alebo niečo čo sa stáva regulárne. Black out sa stáva hlavne tým, ktorí prekročia hranicu svojich možností. Ďalším úrazom, ktorý je veľmi nepríjemný je lung squeeze, pri ktorom sa poškodia alveoly v pľúcach a tie začnú krvácať. K tomuto dochádza keď sa freediver potápa s napnutými svalmi okolo hrudného koša, snaží sa vo veľkej hĺbke dostať z pľúc vzduch na vyrovnanie tlaku, alebo robí pod veľkým tlakom neadekvátne pohyby. Menší lung squeeze sa zahojí aj v priebehu 48 hodín, vážnejšie poranenia trvajú aj týždne. Každopádne, lung squueze sa tak isto ako black out stáva tým, čo veci sília, ak to môžem tak nazvať.

Katka, aký je život pod morskou hladinou?

Život pod morskou hladinou je iný. Ste ľahší, v stave beztiaže, v pokoji a v úplne inom svete. Vo vode sa veci zdajú bližšie, zvuk sa šíri rýchlejšie, takže veci vnímate inak.

Jeden z mojich najkrajších zážitkov mám z Maldív. Boli dve hodiny ráno a ja som spala na palube našej lode. Mali sme zasvietené veľké zadné svetlá, ktoré kapitán zabudol vypnúť. Také veľké množstvo svetla ale prilákalo planktón, ktorý je hlavnou potravou manty (Manta rays). Bola obrovská, rozpätie prsnej plutvy mala asi 6 metrov. Zobrala som si masku a šnorchel a skočila do vody. Voda nebola hlboká, možno 10 metrov a ja som tam bola sama iba s ňou. Bola som k nej tak blízko, že som sa jej takmer dotkla. Manta občas robí vo vode saltá. Táto si ich užila fakt dostatok. Bolo to akoby sme spolu tancovali. Keď si vás divé zviera takto pripustí k telu, je to veľmi vzácny okamih spojenia človeka s prírodou.

Ste držiteľkou slovenského národného hĺbkového rekordu 85 metrov. Vašim záujmom je vraj pokoriť aj ten svetový...

Áno, svetový rekord mám v hlave už dva roky. Chcem ustanoviť nový svetový rekord s hĺbkou plus 105 metrov. Takýto výkon si ale vyžaduje vynikajúcu poctivú prípravu a to ak vo vode i na suchu. Tréning mi zaberá 6 hodín denne, 5 dní do týždňa a tým, že si momentálne všetky tréningy organizujem sama, tak nie som schopná takúto prípravu uskutočniť, tak z ekonomických i organizačných dôvodov. Na budúcu sezónu ale plánujem obmedziť niektoré aktivity na minimum.

Aké sú okrem samotného rekordu, Vaše plány do budúcna? Chceli by ste sa freedivingu venovať aj naďalej? Okrem iného pracujete aj ako inštruktorka potápania. Pri ktorom z týchto „fachov“ teda plánujete zotrvať?

Freediving, či už rekreačný alebo výkonnostný ma ako šport napĺňa, takže pri ňom rozhodne ostanem, aj keď viem, že príde čas kedy si dám od tréningu a rekordov prestávku. Okrem toho, že pretekám, tiež učím freediving, organizujem expedície a tréningové kempy do rôznych krajín sveta a som aj public speaker, prednášam na tému motivácia a stresový manažment počas festivalov, alebo pre súkromné firmy. Všetky tieto činnosti ma bavia a dávajú mi rôzne veci. Keď prednášam, či už o freedivingu alebo o mojich cestách, snažím sa ľudí inšpirovať a motivovať k tomu, aby začali premýšľať nad vlastnými možnosťami. Šťastie je stav mysle. Keď som bola ešte dieťa, mojim snom bolo pracovať pre National Geographic. V tej dobe, kedy sme ešte nemali počítače a internet, to bol pre bežného človeka na Slovensku aj v Čechách jediný zdroj, ktorý prinášal veľmi kvalitné fotografie a reportáže z medzinárodných expedícií. Napriek kariére v športe som od tejto myšlienky nikdy neupustila. Chcem začať viac pracovať s kamerou a priniesť tak verejnosti pohľad na veci, udalosti a scenérie, ktoré by inak nemali možnosť vidieť. Chcem ľudom ukázať, čo si nemôžeme dovoliť stratiť.

Posledná otázka na záver. Ako začať? Aký je najvhodnejší vek, miesto a spôsob pre prvotné zoznámenie sa s týmto druhom športu?

Začať môžete aj u nás na Slovensku v bazéne, samozrejme pod dohľadom kvalifikovaného inštruktora. Ja na Slovensku vediem bazénové kurzy hlavne počas zimných mesiacov. Bazén je základ, hlavne pre ľudí zo Slovenska, ktorí nie sú v každodennom kontakte s vodou. No a potom si stačí len naplánovať dovolenku a vyskúšať si krásu freedivingu v mori. Ja väčšinou začiatočníkov beriem na týždenný tréningový kemp do Chorvátska alebo do Egypta. Na budúci rok budem pre Slovákov organizovať aj Bali a Indonéziu. Vediem kurzy aj pre mládež, čiže 15 rokov plus. Vek ale inak nie je žiadnym problémom. Učila som aj 13-ročné dieťa a aj 75-ročnú pani. Benefity a krásu freedivingu si môže užiť každý.

zdroj fotky: www.katarinalincz.com