Premiérový zápas na novom štadióne dopadol pre Trnavu pozitívne, keďže porazila Žilinu 2:0 pred rekordnou ligovou návštevou za ostatných osem rokov. A hoci štadión už slúži svojmu účelu, Trnava stále nemá mužstvo, ktoré by mohlo vybojovať vytúžený titul.

Komentár Filipa Chudého

Keď sa pred vyše dvomi rokmi Trnava zachránila v poslednom kole v Prešove, mal to byť akýsi odrazový mostík pre lepšie zajtrajšky. Klub v tom čase pri angažovaní trénera Juraja Jarábka vyhlásil, že chce budovať mužstvo, aby mohol s prechodom na nový štadión útočiť na titul. A možno povedať, že mužstvo sa aj budovalo, hoci určite nedosahovalo parametre, aby mohlo zaútočiť na titul. Na slovenské pomery sa síce vybudovalo pomerne kvalitné mužstvo, ale to malo schopnosti iba na vybojovanie si pohárových miesteniek. No ak by silnú os mužstva posilnili aspoň takí štyria špičkoví hráči na slabšie pozície, Trnava by na ten pre ňu vytúžený titul útočiť teoreticky mohla. Lenže stal sa presný opak, keď sa tesne pred otvorením nového štadióna rozpredali najlepší hráči, ktorí robili hru, čím sa celá tvorba vrátila akoby na začiatok.

Dnes v Trnave stojí nádherný štadión, aký na Slovensku nemá momentálne konkurenciu. Už po prvom zápase so Žilinou je jasné, že len vďaka nemu sa naša liga posunula o úroveň vyššie. Asi nebudem sám, čo pri sledovaní včerajšieho zápasu mal pocit, akoby sa pozeral na niečo iné, pritom to bola naozaj Fortuna liga. Futbal síce za veľa nestál, ale aj tak ste mohli mať pocit, že sledujete špičkovú európsku súťaž, pretože prostredie bolo také. Z tohto pohľadu sú Trnavčania v súčasnosti jasnými lídrami súťaže, ale z hernej stránky za najlepšími výrazne zaostávajú.

Teraz síce možno niekto povie, však porazili Žilinu 2:0 v takmer celozápasovom oslabení, lenže ak toto niekomu zastrie zrak, potom v Trnave budú na titul čakať ešte ďalšie polstoročie. Včera síce Trnava vyhrala absolútne zaslúžene, to je bez diskusie, ale vyhrala vďaka vôľovým vlastnostiam, nie futbalovej kvalite, pričom takto sa nedajú dosahovať víťazstvá celú sezónu. Hostia boli k tomu akísi nemastní-neslaní a rozhodcovia sa asi zas pozerali po tribúnach, nie na ofsajdovú líniu a jasný útočný faul pred druhým gólom. Ak sa bude Trnava spoliehať iba na bojovnosť a nasadenie, potom majstrom byť nemôže, pretože ten musí byť dominovať vo všetkom, hernou kvalitou počnúc.

Je pre mňa trochu úsmevné, keď sa teraz v Trnave hovorí, že by sa malo vybudovať silné mužstvo, keďže to podľa ich vlastných slov z minulosti malo byť už teraz hotové. No aby mala Trnava vôbec šancu také mužstvo vybudovať, potom musí nájsť špičkového trénera. Juraj Jarábek má síce veľké trnavské srdce, ktoré do mužstva dokázal dostať, ale priamo z trnavskej šatne som zachytil hlasy, že tam niekde sa jeho trénerské prednosti končia. Dokonca vraj boli samotní hráči počas jari za majiteľom klubu, aby trénera odvolal, čo o niečom svedčí.

Z tohto pohľadu je pre Trnavu pozitívne, že ju povedie nový tréner, ale pri výbere by si mali dať mimoriadne záležať, pretože táto voľba ovplyvní klub minimálne počas prvých rokov na novom štadióne. Ak to bude opäť krok vedľa, pričom týmto smerom sa už Trnava nachodila, potom návštevnosť nebude dosahovať očakávané čísla (zisky). Ale ak sa vedenie Spartaka trafí, potom môže časom v malom Ríme vypuknúť futbalová eufória, ktorá bude zapĺňať tribúny zápas čo zápas. Ale k tomu bude potrebné aj systematické skladanie kádra, pretože ten súčasný predstavuje z hľadiska majstrovskej optiky iba akési základy. Aby z nich mohla vyrásť pôsobivá stavba podobná novému štadiónu, na to budú potrebovať ešte veľmi veľa cementu, rozumej správnych rozhodnutí. Držme im v tom palce, nech je liga zaujímavejšia, aby podobné návštevy ako včera, boli aj v budúcnosti na dennom poriadku.