Keď váš život zasiahne nepriazeň osudu, máte len dve možnosti, buď zložíte zbrane a poddáte sa jej, alebo sa jej postavíte tvárou v tvár a začnete bojovať. Marián Ligda si vybral druhú možnosť.

„Pracujem aby som športoval, športujem aby som žil, žijem aby som pomáhal.​“ Aj toto je jedna z hlavných životných myšlienok vášnivého športovca a niekdajšieho reprezentanta v lyžovaní – Mariána Ligdu, rodáka z Liptovského Mikuláša, ktorý aj napriek svojmu hendikepu žije svoj život naplno a to po každej stránke. O nešťastnom okamihu nehody, no najmä o svojich aktuálnych športových aktivitách nám vyrozprával v nasledujúcom rozhovore.

Marián kým prejdeme k Vašim terajším športovým aktivitám, mali by sme sa vrátiť na úplný začiatok Vášho športového príbehu. Január 2005 a lyžovačka v Českej republike. Mohli by ste nám popísať čo sa vlastne v ten osudný deň stalo?

Zimná sezóna 2004/2005 bola výnimočná skorou zimou a veľkými snehovými zrážkami. Pre nás freeriderov to bol raj na zemi. Už v prvých januárových dňoch roku 2005 som mal zlyžované svahy, ktoré sa jazdia až koncom februára. Celá stredná Európa bola zasypaná snehom, čo umožňovalo jazdiť aj svahy, ktoré sa v štandardných snehových podmienkach jazdiť nedajú. Na Šumave mám priateľa, skvelého lyžiara a priekopníka freeskiingu v Čechách Jirku Lauseckera. Spoločne s fotografom Jakubom Freyom a ďalšími priateľmi sme tam strávili niekoľko dní. Následne sme pokračovali na sever Čiech do okolia Liberca, kde sme si užívali čerstvý prašan v priľahlých horách. Na lyžiach sme trávili množstvo času, skúšali nové triky, užívali slobodu. Snehové podmienky nám to dovoľovali, celá zábava skončila 30.1.20105 v deň kedy som mal paradoxne cestovať domov na Slovensko. Nechal som sa „ukecať" na jazdenie, cestou autom hneď vedľa cesty sme našli zaujímavé miesto na natáčanie filmového dokumentu. Pri jednom triku, ktorý som mal odjazdený nespočetne krát som na okamih stratil pozornosť. Aj keď na dopade bolo vyše 1,5 m sypkého snehu, nedotočil som trik a dopadol tak záhadným spôsobom, že som si zlomil chrbticu. Dovtedy som za 25 rokov života nemal nič zlomené ani natrhnuté. Prežil som bez nehody brutálne pády v strmých žľaboch a osudným sa mi nakoniec stala relatívna rovina.

Skutočne pestrým športovým životom ste žili už pred spomínanou nehodou na lyžiach. Čomu všetkému ste sa venovali?

Prioritným športom bolo lyžovanie, bol som talentovaným reprezentantom so skromných pomerov. So závodným lyžovaním som preto skončil v devätnástich rokoch Od piatich rokov som závodil ako „špona" v bránach, v dvadsiatke ma zlákal freeride a freestyle. Druhým miestom v Kanine (Slovinsko) som sa nominoval na vtedy najväčšie freeride preteky planéty Red Bull Snowthril v Taliansku. Lyžovanie bolo pre mňa všetkým, pracoval som ako profesionálny inštruktor lyžovania, mal som najvyššie vzdelanie triedy A a uvažoval som nad štúdiom vysokej školy s ešte vyšším lyžiarskym vzdelaním v Rakúsku. V lete som hrával futbal za lokálne liptovské kluby. V podstate som sa venoval množstvu športov od plávania, cyklistiky, volejbalu až po skydiving. Všestrannosť je základom pohybového aj mentálneho rozvoja športovca a lyžovanie na vrcholovej úrovni patrí medzi najťažšie športy. V zlomku sekundy musím reagovať na stav terénu pod nohami, zvážiť rýchlosť, sklon svahu, tlak na spodnú alebo vrchnú lyžu, koordináciu hornej časti trupu, rúk, otočenia hlavy a nesmiem pritom zabudnúť dýchať. Ak ste niekedy závodili v bránach alebo jazdili freeride v plnom nasadení na dlhých a strmých svahoch tak viete, že po jednej minúte jazdy to začína byť extrémne náročné na kondíciu. A preto mám lyžovanie tak rád. Vždy je to iné, žiadny oblúk sa nepodobá tomu predchádzajúcemu.

Vašou najväčšou vášňou bol však freeride ski, čiže extrémne lyžovanie. Ako ste sa k tomuto zaujímavému športu vlastne dostali?

Freeride sme jazdili už ako deti v žľaboch pod Chopkom. Brávali nás tam tréneri a v minulosti sa to nevolalo novodobými komerčnými názvami. Jednoducho to bola jazda vo voľnom teréne, tak sa lyžovalo v prvopočiatkoch. Vtedy ešte neboli stroje na úpravu zjazdoviek, tie prišli až s rozvojom komerčného a závodného lyžovania. My sme jazdili na lanovkách za odmenu, 70% lyžovania spočívalo v šľapaní po okolitých kopcoch Liptova. Aj preteky sme mávali napríklad v Žiarskej doline a tam si to treba vyšľapať aj dnes. V lete sme chodili trénovať na Brnčalovu chatu do Vysokých Tatier. Takže sme boli vždy viac "freerideri" ako pretekári.

Na šport, ktorý sa Vám stal osudným ste však ani po nehode nezanevreli a vyskúšali ste tzv. monolyže. Bolo náročné prejsť od klasického k takémuto novému, špeciálnemu typu lyžovania?

Monolyžu, alebo presnejšie SITSKI som skúsil 11 mesiacov po úraze. Jazdím dodnes. Upravené svahy sú pre mňa nudné a hlavne nebezpečné. Milujem rýchlosť. Jazdím preto freeride sitski. Jazdiť slobodne v čerstvom prašane je väčšia zábava. Na sitski používam jednu lyžu, je však štandardná freerideová ako používajú zdraví lyžiari. Princíp zatáčania a brzdenia je úplne rovnaký. Iné je len odpružené sedenie v ktorom som pevne pripútaný. Stabilizátori v rukách používam pri rovnováhe vo veľkých rýchlostiach sú však takmer nepotrebné. Tam stačí fyzika a odpor svahu.

Podľa informácii ste dostali ponuku aj na paraolympiádu, no odmietli ste ju, prečo?

Áno dostal, do Salt Lake City a potom aj na ďalšiu. Reprezentovať krajinu je pre športovca pocta, no v dnešnej dobe je aj šport hendikepovaných profesionalizovaný. Je to o podmienkach. Nemám rád ak sa niekde iba zúčastním. Ak pretekám chcem víťaziť. Na Slovensku chýba profesionálne zázemie, ako športovci sme sa stali iba nástrojom politikov a manažérov pre dosiahnutie zvyšovania ich popularity alebo finančného zisku. Šport na vrcholovej úrovni stratil ducha, je komerčným nástrojom firiem a s tým ja nesúhlasím. Športujem preto lebo ma to baví, oddychujem pritom a stretávam sa s priateľmi. Nie som viazaný termínmi, výsledkami a prezentáciou sponzorov, ktorí by mi dali dva tričká a rukavice. Na Slovensku je to strata času a nestojí to za zničené zdravie. V závodnom lyžovaní na SITSKI ide doslova o život, veď v zjazde sa jazdí rýchlosťami 120 km/h. Ja som si týmto všetkým prešiel ako zdravý športovec, teraz ma to za daných podmienok neláka. Mám priateľku, pracujem a športujem naplno vo svojom voľnom čase.

K lyžovaniu na monolyži ste postupne pridali aj ďalšie športy, ako jazda na kajaku, handbiku, no skúsili ste aj sledge hokej. Pre aktívneho športovca je venovanie sa čo i len jednému športu náročné, Vy zvládate hneď niekoľko naraz...

To vychádza z ročných období a poveternostných podmienok. Každý môže športovať podľa svojich fyzických a finančných možností, taktiež robím len to čo mi dovolí môj zdravotný stav. Len občas niečo málo navyše. Ale to len vtedy, keď potrebujem zažiť pocit, že nepatrím do starého železa, každý si raz za čas potrebuje poštekliť vlastné ego.

Handbike. Na tomto špeciálnom ručne poháňanom bicykli ste v roku 2013 počas cyklistických pretekov Tour de France absolvovali takmer 2000 km z Liptovského Mikuláša až do Paríža. Toto neuveriteľné cyklistické dobrodružstvo ste podrobne zmapovali i v špeciálnom dokumentárnom filme „Le Tour“. Kedy a prečo vlastne sa zrodila myšlienka takéhoto výletu? Ako prebiehal?

Film LE TOUR, nový dokumentárny žáner - športová komédia, vznikol vďaka produkcii ALMOSTAR presnejšie Dušanovi Bustínovi. Stretli sme sa v novembri 2012, natáčal dokument pre STV. Spomenul som mu Čecha, ktorý prešiel na handbiku z Prahy do Paríža a že ja mám v pláne podobnú cestu z Liptovského Mikuláša. V marci 2013 mi zavolal, vraj kedy vyrážame. Za dva a pol mesiaca sme pripravili všetko potrebné a vyrazili na cestu. Nemali sme plán cesty, len taký všeobecný. Nepoznali sme prostredie a v podstate ani jeden druhého. Celkovo sa tejto cesty zúčastnilo 11 ľudí. Každý iný a každý s vlastným pohľadom na život. Spoznávali sme sa 3 týždne počas cesty, verte tomu, že to nebola vždy zábava. Dnes sme všetci dobrými priateľmi, občas sa stretneme na niektorej z premietačiek filmu. Určite si nájdite čas a pozrite si 60 minútový dokument LE TOUR niekde vo svojom okolí alebo si ho stiahnite na oficiálnej stránke.

Výlet do Paríža však nebol posledným, ktorý ste na handbiku absolvovali....

Nedávno som sa vrátil z cesty po Fínsku, Švédsku a Nórsku. Za polárnym kruhom som bicykloval 250 km z fínskeho mesta Kemi do švédskeho Pajala. S priateľkou Zuzkou, Viktorom a Broňou sme to zvládli za 12 hodín v sedle bicykla, nastúpili sme 3 800 výškových metrov. Myslel som, že to bude rovina, omyl. Bol som zvedavý ako vyzerá svet v tejto časti planéty. Bicyklovať v divokej pustatine severu počas noci, veľkej vlhkosti a 8°C, kedy slnko nezapadá je vzácny zážitok. Ak tam niekedy pôjdete zoberte si litre repelentu.

Od roku 2011 ste sa stali reprezentantom Slovenska v sledge hokeji, no zakotvili ste i u našich západných susedov, kde v Českej sledge hokejovej lige hájite farby SHK LAPP Zlín. Tak na Slovensku ako aj v Česku sa Vám v tomto športe v rámci súťaží už podarilo získať veľmi pekné umiestnenia...

Áno, nechal som sa zlákať tímovým športom. Ale je to vďaka ľuďom, ktorí to hrajú. Je s nimi zábava na ľade aj mimo štadióna. Týmto som si v športe opäť posunul hranice svojich možností. Cítim sa zdravšie, aj keď sledge hokej je paradoxne najtvrdší „kripelšport“ na svete. Je to kontaktný šport. Pravidlá má rovnaké ako v klasickom hokeji a nie sú tu kategórie podľa postihu. Vďaka tomu sa proti sebe stretávajú paraplegici, jednonohí i beznohí. 

V Slovenskej reprezentácií sme spravili v priebehu dvoch rokov veľký progres. V roku 2014 na MS-B vo švédskom Östersunde sme skončili na 3. mieste. Ale ako som spomínal vyššie, za daných podmienok na Slovensku je to výsledok z kolekcie zázrakov. Je to skôr vďaka dobrej partii, rozumieme si na ľade aj mimo a všetkých nás to baví. V tomto roku bude mať Slovensko jeden tím v Českej sledge hokejovej lige, čo pozdvihne úroveň nášho hokeja opäť vyššie. Ja však stále hrávam Českú ligu za Zlín. Posledné štyri roky je to vďaka skvelej práci manažéra Petra Julinu najkvalitnejší klub v tejto časti Európy. V posledných štyroch ročníkoch ligy 2x zvíťazil, 1x bol druhý a 1x tretí. Organizuje tiež v Zlíne jeden z najväčších sledge hokejový turnajov na svete LAPP CUP. Stretávajú sa tu tímy z celého sveta, ak máte čas príďte nás podporiť 3. - 5.9. 2015. Na turnaji budú za Zlín hrať traja slovenský reprezentanti Maťo Joppa, Erik Fojtík a ja. Uvidíte čo ste ešte nevideli.

Vaše aktivity však nekončia iba pri športe ako takom. Čomu všetkému sa ešte venujete?

Podarilo sa nám rozbehnúť nový portál a niekoľko sprievodných aktivít pre freeskierov v strednej Európe. Teraz sa však moja pozornosť uberá smerom k o.z. Centrum Ligda - asociácia pre telesne postihnutých. Pomáhame aktívnym ľuďom po zranení miechy so športom, vzdelaním, prácou a najmä materiálnym zázemím pre fungovanie v spoločnosti. Je potrebné zapájať aktívne takýchto ľudí do diania v spoločnosti, nemali by zostávať jej okrajovou komunitou v prvom rade však samotní „kripli“ musia ukázať aktívny prístup k svojmu životu. Tu nastupuje spätná väzba, ľudia by sa nás nemali báť. Vieme byť kreatívni, pracovití, vytrvalí a zodpovední, stačí nám dať šancu na prezentáciu. Všetky potrebné informácie sa dajú vyčítať aj na mojej oficiálnej web. stránke.

Marián, aké sú Vaše plány do budúcna?

Momentálne sa venujem veľa osobnému životu, mám skvelú priateľku, riešim svoje zdravie, cestujem a vyvíjam v práci outdoorové novinky pre aktívnych ľudí. V podstate žijem, nesnažím sa príliš plánovať. Je to potom väčšia zábava, mám rád prekvapenia.

So svojim silným životným príbehom, ste určite inšpiráciu pre mnohé osoby, ktoré sa tak ako Vy ocitli v podobnej situácii. Aj prostredníctvom tohto rozhovoru, chceli by ste im zaslať nejaký odkaz?

V prvom rade žijem život naplno. Nemám televíziu, svoj čas delím medzi osobný, pracovný a športový život. To ako človek žije je o kvalitnom využívaní času, svojich schopností a prostredia v ktorom žijem.