Na EURO 2016 sa nepredstavíme kvôli rozšíreniu počtu účastníkov, ale preto, že sme si to zaslúžili. Tak to oceňme!

Komentár Jakuba Mihálika

Ak ma niečo na slovenskom fanúšikovi mrzí, je to jeho neustála nespokojnosť. Ak sa slovenským športovcom nedarí, kritizuje. Ak sa im darí, úspechy podceňuje, zosmiešňuje, podrýva. 

Slovenská futbalová reprezentácia postúpila na európsky šampionát. Prvý v histórii samostatnosti. Ešte aj silný československý výber mal v posledných rokoch svojej existencie problém dostať sa tam a od ME 1980 na ME chýbal. Slovensku sa to podarilo až na šiesty pokus. Ale podarilo. 

Vraj postúpili sme len preto, že na tento turnaj postupuje až 24 tímov a teda skoro všetci. Omyl. Ako najlepší tím z druhého miesta by sme na EURO 2016 postupovali priamo aj vtedy, keby formát kvalifikácie ostal nezmenený! Sú to mužstvá, ktoré budú hrať baráž, kto sa môže poďakovať rozšíreniu účastníkov. My za postup vďačíme len vlastným silám.

Už pri pohľade na menoslov tých, ktorí sa, buď vôbec do ďalších bojov nedostali, alebo sa budú musieť obávať žrebu baráže, nás musí trknúť, čo naša reprezentácia dosiahla. V našej skupine sme za sebou nechali rozlohou druhú najväčšiu krajinu Európy. Futbalovú krajinu, ktorá má v Lige majstrov dva kluby a ďalšie nie sú v Európe takisto do počtu. Krajinu, ktorá má natoľko vyspelú futbalovú infraštruktúru, že si dovolila spoluorganizovať predchádzajúce EURO. 

Nechali sme za sebou aj Bielorusko. To Bielorusko, ktoré v Žiline predviedlo excelentný výkon. To Bielorusko, ktoré má takisto pravidelného účastníka skupinovej fázy Ligy majstrov. BATE Borisov i Dinamo Minsk sa v Európe môžu pochváliť bilanciou, o ktorej sa aj tým najlepším klubom od nás môže len snívať. 

Ba čo viac, dokázali sme raz poraziť aj Španielsko. Nie Španielsko, ktoré má zlú generáciu. To Španielsko, ktoré vo zvyšných 9 zápasoch dostalo jediný gól a všetky vyhralo. To Španielsko, ktorého hráči hviezdia v Reale Madrid, Barcelone, Manchestri City, Arsenale, Manchestri United, Bayerne, či Chelsea. Lepšie kluby už nevymyslíte. Pri ich porážke bol napríklad aj hráč MŠK Žilina.

Podarilo sa nám priamo postúpiť. Čo by za to dali také futbalové veľmoci ako Holandsko, Turecko, Švédsko, Srbsko, Dánsko, či jeden z dvojice Nórsko-Chorvátsko. 

Táto kvalifikácia možno nebola tak pamätná ako tá pred MS 2010. Neboli v nej žiadni Gancarczykovia, žiadne bozkávanie Muchových rukavíc, žiadne pamätné výroky Marcela Merčiaka. Žiadne výsledky ako na hojdačke. Aj tak však bola krásna. Zaváhali sme len raz, aj to vtedy, keď sme si to vďaka predošlým výkonom takpovediac mohli dovoliť. 

Ešte nikdy sme tak suverénne kvalifikáciu nezvládli. Ešte nikdy slovenská reprezentácia nehrala tak pohľadne, efektívne, gólovo a bodovo. Ešte nikdy nehrala počas celej kvalifikácie s takou podporou futbalovej verejnosti za chrbtom. 

Futbalová reprezentácia naštartovala niečo veľké. Možno nám to teraz tak nepripadá, ale naštartovala. Aj vďaka nej a jej hráčom je a bude teraz v zahraničí väčší záujem o náš futbal, našich hráčov a možno i naše kluby. Vďaka nej sa futbalu dostane väčšej podpory, aby mohol napredovať. Vďaka nej sa zrejme z dlhoročného panovania bude musieť pobrať „hokejová republika“ a vystrieda ju „futbalová republika“. 

Nie, naozaj sme EURO nevyhrali. Ešte nie. Ani to však nemení nič na tom, že úspech Kozákovcov treba doceniť.