Tréner reprezentácie spolu s generálnym manažérom zvládli úlohu zostaviť prvú reprezentačnú nomináciu. To, že reprezentácia pokračuje však nerieši prvotný problém slovenského hokeja.

Komentár Jakuba Mihálika

Prvá nominácia Zdena Cígera je hotová. A treba povedať, že napriek bojkotu je celkom slušná. Drvivá väčšina hráčov podpísaných pod bojkot by aj tak pre účely Nemeckého pohára nebola k dispozícii. Hráči ako Réway, Ďaloga, Miklík, či Tybor by v nej figurovali, nech by boli okolnosti akékoľvek. Ďalší si šancu kvôli svojim výkonom zaslúžili. Nie sú z núdze cnosť.

Dalo by sa teda povedať, že si reprezentačný tréner môže odfúknuť. Navyše sa slovenský fanúšik mohol presvedčiť, že predsa len máme viac ako 53 reprezentácie hodných hokejistov,  čo pri trende správ z predošlých mesiacov, či rokov, nebolo až tak úplne jasné. Kríza zažehnaná, zdalo by sa.

Avšak, nie je to úplne tak. Môžeme ďalej nútiť realizačný tím a trénera, aby tvoril nominácie na druhotriedne turnaje. Aby sa okúňal, či osloviť toho a toho hráča. Aby porovnával zoznamy bojkotujúcich, ale aj prenasledovaných, so štatistikami európskych súťaží a hľadal v nich slovenské vlajky bez bojkotujúcej stužky pri mene. Môžeme ho ďalej nútiť, aby plietol z lajna bič, pričom v reprezentácii by mal pliesť minimálne zlaté prúty. Môžeme sa ďalej tváriť, že sa reprezentácia bez pár jedincov zaobíde.  Môžeme sa aj tešiť z toho, že traja doteraz bojkotujúci už nie sú bojkotujúci a dúfať, že nebojkotujúci budú aj viacerí. Alebo si môžeme prestať klamať a riešiť skutočný problém. 

„Neviem, na čo sa teraz čaká,“ povedal Ľubo Višňovský, ktorý počas celej kariéry väčšinou vyhlásenia bral od podlahy. V tejto jednoduchej vete je až prekvapivo presné zhodnotenie situácie. Ani ja nechápem, prečo a na čo musíme čakať. Nechápem, že niekto nechápe, kam sa až situácia pohla a zároveň vôbec nepohla. Nechápem, ako môže byť niekto až tak zakorenený a tak odhodlaný bojovať za svoje miestečko, že nechá vytrápiť sa všetkých ľudí naokolo, od oných tvorcov nominácií, cez hráčov, fanúšikov až k sponzorom. Veď ani tí sponzori nemôžu byť spokojní so situáciou, v ktorej ich reklamu na reprezentačných dresoch nechce vidieť veľká časť hokejových priaznivcov, pretože aspoň tak chcú podporiť hokejistov. Mimochodom, hokejisti sú tí (pre niektorých) blázni, ktorí svoju, celý život budovanú, povesť riskujú, aby pomohli zmeniť chorý systém. Opäť pripomínam len pre istotu, lebo niektorí ľudia na nich celkom zabudli. 

Ale zrejme je to tak. Kvôli jednotlivcovi bude teraz celý hokej trpieť do leta. A možno aj dlhšie, veď času je dosť a niektorí veria, že bojovné nálady hokejistov i fanúšikov dovtedy vyprchajú a vrchnosť si povie: „Odvolávám, co jsem odvolal, slibuji, co jsem slíbil.“ Prípadne inú hlášku, o ktorej sme si mysleli, že môže byť len v rozprávkach. 

Nezávidím Cígerovi ani Švehlovi. Isto nemajú ľahkú pozíciu. Zároveň by som im chcel odkázať, že je nevhodné obvolávať bojkotujúcich hokejistov a po jednom ich presviedčať, aby teda neblbli a prišli reprezentovať na veledôležitý Nemecký pohár, kde ašpirujeme na famózne tretie miesto. Súčasné vedenie sa tvári, že ak sa im podarí presvedčiť na návrat postupne povedzme 50 z nich a Mišo Handzuš spolu s hráčmi NHL ostanú v tom boji sami, tak vtedy slovenský hokej akože vyhrá. Nie, nevyhrá. Len sa typicky slovensky všetko ututle.

Bojkotujúci hráči to možno až často opakujú, no zrejme je treba. Toto nie je o reprezentácii. Či chcú,  alebo nechcú reprezentovať. Mnohí z nich veľmi chcú a sami su smutní, že ju musia obetovať pre vyššie dobro. Toto je o tom, aby sa hokej ako celok mohol pozrieť do zrkadla. Dnes sa nemôže.

Prvá nominácia nového trénera je hotová. Zrejme jej aj budeme fandiť, veď je naša, slovenská. Ale to, že sa ju podarilo zložiť je len pretvárkou toho, že to tu funguje. Nefunguje. Nič nefunguje.

Reprezentácia pokračuje aj bez bojkotujúcich. Ale problém v slovenskom hokeji ostáva. Len aby sa nezabudlo.