Obavy o bezpečnosť sú oprávnené. Avšak nemôžeme teroristov nechať vyhrať tým, že sa budeme báť.

Komentár Jakuba Mihálika

Nie je ťažké pochopiť, prečo si teroristi vyberajú na svoje zvrátené útoky práve športové udalosti. Okrem toho, že sa ich zúčastňujú desaťtisíce ľudí na malom území, z ktorého nie je kam utiecť, je šport tŕňom v oku aj z iného pohľadu. Už od čias antického Grécka je šport protipólom vojny. Je symbolom mieru, jednoty a spolunažívania národov, bez ohľadu na ich vieru, presvedčenie, či rasu. A práve to teroristickým živlom prekáža. 

Zničiť, zastrašiť, spochybniť.  To je ich cieľ. Už od roku 1972, keď si palestínski teroristi zvolili za cieľ svojho útoku mníchovskú olympiádu.Každý náznak ich čiastkového úspechu podobné chúťky posilňuje. Rozhodnutie zrušiť futbalové zápasy medzi Belgickom a Španielskom i Nemeckom a Holandskom je pre teroristov výhrou. Možno ešte viac ako desiatky vyhasnutých životov obetí ich teší, ak do sŕdc tisícov zasejú strach. 

„Dôležitejší je francúzsky národ,“ povedal brankár Hugo Lloris pri otázke, či hráči chcú odohrať utorňajší priateľský zápas proti Anglicku. Francúzi ponúkli správny návod. Napriek tomu, že ich v piatok zasiahla zrejme najväčšia tragédia za uplynulých sedem desaťročí. Napriek tomu, že sa mnohých reprezentantov útoky priamo dotkli. Napriek tomu, že aj ich životy boli v ohrození a len malý detail v podobe toho, že jeden zo strážnikov dával pozor a bombového útočníka nepustil cez turniket, rozhodol o tom, že sa nestala ešte väčšia tragédia. Napriek tomu všetkému vysielajú jasný signál. Ani teroristi nevezmú športu ideály, ktoré predstavuje. Všetkým, ktorí sú proti týmto ideálom musíme ukázať, že život (v tomto prípade ten športový) sa kvôli nim nezastaví. Nemôže.