Hokej pod holým nebom, či zápasy troch na troch? Konečne bude zábava aj v slovenskom hokeji.

Komentár Jakuba Mihálika

Hneď ako v Brne oznámili, že usporiadajú Winter Classic, hovoril som si: toto potrebujeme aj my. Veď, ak podobnú akciu vedia zorganizovať v meste, ktoré je len „cez kopec“, tak prečo by sme to nemohli zorganizovať aj my? Veď u nás sa pod holým nebom hralo, už vtedy, keď mnohé „novohokejové“ krajiny ešte o tomto športe ani nepočuli. Tatranský pohár, druhý najstarší hokejový turnaj v Európe, sa pod holým nebom hral už v roku 1929. Na zamrznutom Štrbskom plese sa dokonca konali aj majstrovstvá Európy už v roku 1925. Tak prečo by sme nemohli zorganizovať niečo podobné v dobe, keď sa lyžuje v oblastiach, kde ani nesneží a v dobe, keď už ani nezamrznuté jazerá nie sú problém? 

Možno áno. Možno je Winter classic cirkus. Ak vám nepraje počasie, môže sa hokejový zápas zmeniť na curlingovo-odhŕňačský súboj o to, kto z ľadu odmetie viac snehu. Možno ani pre divákov to nie je zrovna hokejová pasia hľadať v snehovej fujavici to 7,5-centimetrové čierne čudo, keď pri „normálnom“ zápase to majú oveľa pohodlnejšie. 

Ale práve podobné impulzy náš hokej potrebuje. Potrebuje, aby sa z hokeja stala kultúrna, či zážitková udalosť. Ako keď v USA idú na štadión amerického futbalu na winter classic celé rodiny, aby sa ohriali pri čaji, zažili niečo netradičné a popritom si obľúbili „nový“ šport.

Podobne ako pri brnenskom winter classic som reagoval hneď ako sa v príprave na novú sezónu NHL objavila novinka – predĺženie 3 na 3. Toto potrebujeme! Aj v tomto prípade zarytí hokejoví konzervativci prevracajú očami. Toto vraj už nemá nič spoločné s hokejom. Vraj je to čisté šialenstvo. Možno. Ale hlavne je to zábava! 

Na Slovensku sa v posledných rokoch z hokeja zábava vytratila. Na funkcionárskej úrovni sa škriepi, háda, bojuje. Kluby bojujú o prežitie. Mladí hokejisti o to, aby sa vôbec uživili. Hokej je u nás boj. A zábava nikde. 

Ešte som ani nestihol tieto myšlienky poriadne vysloviť a už Richard Lintner prišiel s tým, že sa idú realizovať. Konečne sa našiel funkcionár, ktorý rozmýšľa rovnako rýchlo ako tí, pre ktorých je hokej vášeň. Lintner nečaká na to, či sa to po desiatich rokoch niekde inde osvedčí, aby sme potom po funuse s podobnou „novinkou“ prišli aj my. Lintner koná hneď. A za to má moje uznanie.

Práve aj Riša mnohí označovali za cirkusanta, ktorý len veľa rozpráva a robí hlúposti na obrazovke. Kiežby sme podobných cirkusantov a cirkusových kúskov mali ešte viac. Slovenský hokej ich potrebuje ako soľ.