Napriek bojovým podmienkam slovenské florbalistky rozdávajú úsmevy a dobrú náladu. "Robíme to z lásky k športu."

V rozhovore pre denník Pravda kapitánka slovenskej florbalovej reprezentácie, Lucia Košturiaková, prezradila, v akých podmienkach náš florbal zápasí so svetovou elitou. „Nechcem, aby to vyznelo, že sme skupinka rozmaznaných slečien, tak to rozhodne nie je. Mrzí nás ale, že zväz prezentuje podmienky, ktoré pripravil, ako podobné, aké majú elitné tímy. Ak si elitné tímy v rámci Sweden Tour (augustová príprava pred MS vo Švédsku, pozn.) odšoférujú cestu na sever, spia na zemi v spacákoch, samé si varia a ešte pár hodín pred zápasom umývajú hrnce a smažia rezne, tak potom áno, pripravili. Nepotrebujeme sústredenie vo Švédsku, štvorhviezdičkové hotely a gurmánske špeciality. Chceme len podmienky, v akých sa môžeme sústrediť na vlastné výkony. Na to, že spíme na poschodových posteliach po štrnástich v izbe, sme si zvykli. Uvedomujeme si, že financie viac neumožňujú. Správna životospráva by ale mala byť pre športovca základ, najmä v priebehu takého fyzicky náročného turnaja, akým sú majstrovstvá sveta. Bohužiaľ, mám pocit, že niektoré dievčatá odohrali toto dôležité podujatie na instantných polievkach, lebo po pár dňoch už neboli schopné najlacnejší možný variant stravovania ani cítiť. Ďakujem prezieravosti, že som si priviezla vlastné výživové doplnky,“ odznelo v rozhovore. My sme sa Luciou rozprávali na odľahčenejšiu nôtu.

Pred majstrovstvami sveta si naznačila, že možno pôjde o tvoje posledné reprezentačné vystúpenie. Bol zápas proti Poľsku posledným v kariére kapitánky Lucie Košturiakovej?

Veľmi by ma mrzelo, ak by som sa s národným tímom rozlúčila prehrou, navyše v zápase o siedme miesto. Svoje ďalšie pôsobenie preto budem ešte zvažovať.

Je domáci šampionát pred vlastnými divákmi tou hlavnou extra motiváciou, ktorá by ťa hnala do ďalších dvoch rokov?

Určite by sa patrilo fanúšikom, ktorí nás podporovali v priebehu celých majstrovstiev, odvďačiť kvalitnými výkonmi na domácej pôde. Pre mňa osobne je ale najväčšou motiváciou samotný tím, sme úžasná partia, držíme pri sebe a verím, že ak to tak vydrží, tak ešte dokážeme veľké veci.

Asi ešte nikdy nezažil florbal taký nárast popularity medzi fanúšikmi, ako práve počas vášho účinkovania vo Fínsku. Vnímali ste to? Nezväzovalo to ruky?

Vnímali sme to a veľmi nám to pomáhalo. Prekvapilo ma, koľko ľudí sa o tento šport začalo zaujímať a tiež to, že nás podporovali aj v tých ťažkých chvíľach keď sa úplne nedarilo. Myslím, že ruky to nezväzovalo aj keď nervozita tam určite chvíľami bola. Ešte raz by som rada v mene celého tímu všetkým fanúšikom poďakovala, veľa to pre nás znamenalo. 

Keď už hovoríme o strese, pociťovali ste nejaký vôbec?  Počas zápasov bolo vidieť, že na lavičke tancujete, rozdávate úsmevy do kamery, mávate na veľkoplošnej obrazovke. V iných športoch na to diváci nie sú zvyknutí a mnohým práve toto imponovalo. Čo stojí za takou uvoľnenosťou aj vo vypätých chvíľach?

Asi je to individuálne, ja osobne bývam dosť nervózna, predovšetkým v tých vypätých chvíľach. Myslím, že najlepším spôsobom ako sa zo stresu vymaniť je práve podpora z tímu, úsmev a pekné slovo. Nie sme profesionálky, florbal robíme z lásky k športu a preto, že nás baví. Snažíme sa teda baviť na ihrisku aj mimo neho, rozdávať tú radosť okolo seba. V tomto nám idú naše mladšie dievčatá krásnym príkladom, my staršie sa občas na striedačke škriepime, riešime čo a ako zahráme a ony zatiaľ rozdávajú do kamier úsmevy a tanečky. Pri pohľade na ne si často uvedomím, že výsledok zápasu je až druhoradý, najdôležitejšie je, aby sme z toho čo robíme mali radosť. A ja dúfam, že nám vydrží čo najdlhšie .

Mimochodom, aké úlohy má vo florbale kapitánka? Treba niekedy na spoluhráčky zvýšiť hlas?

Ja príliš hlas na dievčatá nezvyšujem, skôr sa ich snažím pred zápasom nahecovať a podporovať. Samozrejme občas, keď sa v priebehu rozcvičky venujeme viac spevu a tancu ako florbalu (čo sa nám bohužiaľ stáva aj v priebehu MS ), je treba zakročiť, zvýšiť hlas a vrátiť pozornosť dievčat späť na zápas. S týmto mi ochotne pomáhajú staršie dievčatá – predovšetkým prísna kapitánka Vítkovic Deniska Ferenčíková alebo skúsená Miška Šponiarová. Inak príliš zvyšovať hlas netreba, naopak je občas treba utešiť a podporiť, predsa len máme citlivé dievčenské duše a občas sa kvôli malému nezdaru trápime až zbytočne dlho.

Taký ten nadstavbový cieľ v podobe piateho miesta nebol splnený. Zavládlo veľké sklamanie? To, že sa vám podarilo veľkou mierou spopularizovať florbal na Slovensku to ale muselo vykompenzovať...

Sklamanie bolo a je obrovské. Ak vďaka nám začne hrať florbal viac detí, zvýši sa záujem aj celková úroveň tohoto športu na Slovensku, tak nás to teší, ale náš florbalový neúspech to zrejme nevykompenzuje. Možno ak by sme boli v rozhodujúcich zápasoch výrazne horšie a na piate miesto by sme herne nemali, tak by nás to toľko nemrzelo, ale kto tie zápasy videl, tak vie, že chýbalo veľmi málo.

V čom v najbližších dvoch rokoch musí slovenský florbal najviac zapracovať a čo sa reálne dá dosiahnuť, aby sa domácemu publiku predviedol ako finálny produkt, ktorému by mali venovať väčšiu pozornosť ?

Je toho strašne veľa, od podpory mládeže a detí, cez mužskú a ženskú extraligu až po samotnú reprezentáciu. Osobne si myslím, že ponúkať ľuďom majstrovstvá sveta, ktoré sú raz za rok striedavo mužské a ženské, nestačí. Treba zapracovať aj na úrovni miestnych líg, pritiahnuť viac detí a mládeže. Veď ide o jeden z najmenej finančne náročných športov vhodných pre dievčatá aj pre chlapcov. Bohužiaľ na Slovensku dlhodobo chýba dostatok vhodných športovísk.  

Vráťme sa k úvodnej otázke. Mnohí florbalisti končia kariéru predčasne, prakticky hneď po skončení školy. Dá sa vôbec florbal na tej najvyššej, reprezentačnej, úrovni skĺbiť s prácou?

Všetko sa dá, len treba chcieť, ale občas je to naozaj náročné. Snažím sa trénovať každý deň po práci, k tomu keď pripočítam potrebný čas na presuny, nákup, varenie a spánok,  tak mi toho voľného času príliš nezostane. Pokiaľ ma ale florbal napĺňa a tá investovaná energia sa mi v nejakej forme vracia späť, tak to za to stále stojí.

Florbal je určite veľkou súčasťou tvojho života. Už vieš, čo budeš robiť, keď skončíš s kariérou?

Občas nad tým premýšľam, či by som to bez florbalu vôbec zvládla. Myslím, ale že je dosť činností, ktorými by som prípadný voľný čas zaplnila – určite by som viac času trávila s rodinou, možno už aj s tou vlastnou, ktorej sa zatiaľ desím , rada by som sa venovala plánovaniu a zariaďovaniu vlastného bývania, cestovaniu, čítaniu, programovaniu (ktoré ma v škole veľmi bavilo, ale nikdy som nemala čas sa mu poriadne venovať ) a samozrejme aj športu, nie nutne florbalu, na nejakej rekreačnej úrovni. Asi by som tých pár hodín, ktoré denne venujem florbalu nakoniec dokázala vyplniť .

Z toho športového hľadiska, budeš chcieť skúsenosti reprezentačnej kapitánky posúvať ďalej, napríklad ako trénerka?

Zatiaľ ma to nejako extrémne neláka, ale je pravda, že tréneri s hráčskymi skúsenosťami (florbal je u nás pomerne mladým športom) na Slovensku chýbajú. Určite by som rada aj po skončení kariéry zostala so slovenským florbalom v kontakte.