O tom, že nám ušiel hokejový vlak, vieme už desať rokov. Stále sa však nedeje nič, čím by sme ho začali dobiehať. Kedy sa to zmení?

Komentár Jakuba Mihálika

Nedostatočná podpora od štátu. Nízka životná úroveň. Nízka pôrodnosť. Urazená pani šťastena aj s celou rodinou. Nezamrznuté rybníky kvôli globálnemu otepľovaniu. Ak sme v niečom skutočne dobrí, tak je to hľadanie výhovoriek. A ak rozprávame o hokeji, platí to stonásobne. Žiadna výhovorka však nezakryje fakt, že na Slovensku jednoducho hokej robiť nevieme.

To, že slovenskí hokejoví juniori tento rok nezopakovali minuloročný bronz nie je žiadnym prekvapením. Prekvapením ale pre mňa bolo, že za všetky tie roky, ktoré juniorský šampionát sledujem, sa naša práca s mládežou medziročne nikam nehýbe. A to nielen relatívne, v pomere k ostatným, ale aj reálne, v pomere s našim hokejom spred niekoľkých rokov, či desaťročí. Áno, gratulujem tvorcom projektu osemnástky, či dvadsiatky. Stále je to však príliš malá skupina hokejistov a celý problém mládežníckeho hokeja to nerieši.

V Helsinkách sme sa mali možnosť porovnať so svetom a vidieť nedostatky nášho hokeja. Nemyslím tým len nedostatky tých dvoch desiatok chlapcov, ktorí išli reprezentovať, ale nedostatky systému ako celku. 

Nevychovávame rodených víťazov. Nevychovávame famóznych korčuliarov. Fíni v porovnaní s našimi lietali. Lepšie korčuľovali aj Česi, Rusi, povedal by som, že miestami aj Bielorusi.  O Švédoch ani nejdem hovoriť. Nedeje sa to prvýkrát. Nebolo to prekvapenie. Ostáva mi záhadou, že v dobách, keď aj ľudia od nás majú skúsenosti so zahraničným (rozumej vyspelým) hokejom, nevieme aj u nás aplikovať tréningové metódy, ktoré by zabraňovali tomu, aby sme sa ďalších dvadsať rokov vyhovárali na to, že ostatní sú jednoducho lepší korčuliari.

Strelca Slovensko nevychovalo už ani nepamätá. Zaostávame v nasadení (aj pán tréner povedali). Do Helsínk prídeme s jedným z najvyšších tímov na turnaji a vo fyzických stretoch viac prehrávame ako remizujeme. Ospravedlňujeme si množstvo kiksov tým, že u nás nie sme zvyknutí na také veľké divácke návštevy. Tvárime sa, že ten chlapec od súpera s košíkom na tvári je v skutočnosti 30-ročný pardál, nie 17-ročný “sopliak”, ktorý v skúsenostiach vyučuje aj našich 19-ročných.  A už sa ani nedá presne identifikovať, akým štýlom sa vlastne prezentujeme. Hokej založený na držaní sa na puku to nie je. To keď brankár drží puk po strele súpera, sa nepočíta. A ak by som chcel povedať, že hráme na rýchle, smrtiace brejky, s priamočiarym ťahom na bránu, tak od pobavenia nedokončím vet .

Čím to je, že slovenský hokej upadá? Naozaj sa ideme vyhovárať na to, že dnešnú mládež bavia len počítače? Azda vo Fínsku ich nemajú? Vari v Dánsku, či Švajčiarsku sa razom začali rodiť omnoho šikovnejšie deti ako u nás? To preto nás dobehli (a predbehli)?

Neodpoviem. Neviem odpovedať. Odkedy som čaptal prípravkové korčule, uplynulo už skoro dvadsať rokov, takže neviem, ako vyzerá dennodenná práca s mládežou dnes. Jedno je však zrejmé. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nedokážeme držať hokejový krok s krajinami, ktoré majú podobný počet obyvateľov, podobne závislú IT generáciu, podobne fyzicky vyspelé deti a podobne roztopené rybníky.  

Keď sa Kórejci dozvedeli o tom, že usporiadajú zimnú olympiádu, na ktorej budú musieť postaviť hokejový tím, začali sa učiť od Fínov. V Číne si na pomoc zavolali Čechov. Kanaďania a Američania učia hokej po celom svete. Boli časy, keď sme aj my učili hokej napríklad našich južných susedov. Nie je to hanba. Učme sa od ostatných, keď to viditeľne nevieme sami. Odpozerajme, ako to robia tí Švédi, Fíni, ale aj Česi (hoci vyfasovali sedmičku), že sa u nich rodí toľko talentov a ešte aj tie naše chodia k nim dobiehať to zameškané z domu. Toto hokejové vzduchoprázdno nemôže ďalej pokračovať.