Ešte je predo mnou veľa práce, uvedomuje si Henrich Ravas, slovenský brankár, ktorého pred niekoľkými dňami angažoval klub Derby County, z druhej najvyššej súťaže v Anglicku.

Na začiatku tejto sezóny ste odišli na hosťovanie z treťoligového Peterborough do Bostonu, ktorý hrá v hierarchii anglického futbalu šiestu ligu. Keď ste sa rozchytali, tak neprišiel návrat do tretej ligy, no prestup do tímu z ešte vyššej súťaže. Ako sa tento veľký krok udial?

Áno, Peterborough ma poslalo na hosťovanie, ale vlastne som bol registrovaný dvojmo v Peterborough a Bostone. To znamená, že som chytal za Boston aj za juniorku Peterborough a zároveň som bol v Peterborough číslo 3. V Bostone sa mi začalo dariť a všimlo si ma Derby County, ktoré ma sledovalo viac ako 10 zápasov. Keď sa Peterborough dozvedelo o záujme z Derby, ponúklo mi zmluvu a možnosť posunúť sa na lavičku v A-tíme, ale už som bol rozhodnutý odísť. 

Do Anglicka ste sa sťahovali vo veku šestnásť rokov. Bol presun v tak mladom veku náročný? 

Keďže som išiel prvýkrát preč z domu, nebolo to najľahšie. Na druhej strane som sa veľmi tešil, veď každý futbalista sníva o tom, že pôjde hrať do Anglicka. K adaptácii po presune mi pomohlo, že som išiel bývať do rodiny, kde som cítil pohodu a mal som vytvorené skvelé zázemie. Sú to skvelí ľudia a v podstate ma zobrali a berú ako svojho. Sťahoval som sa sám, ale podpora z domu od mojej rodiny, najmä otca a brata, ale aj kondičného trénera Igora Zimana, s ktorým pracujem na Slovensku mi tiež veľmi pomohli. S určitosťou môžem povedať, že bez týchto okolností by som to po mentálnej stránke mal problémy zvládnuť. 

Ako vlastne prišlo k záujmu Peterborough a k prvému kontaktu ešte počas vášho pôsobenia v Myjave?

Za toto môžem vďačiť značke Just4keepers, hlavne Szilárdovi Kantárovi, ktorý to riadi na Slovensku, v Maďarsku a v Česku. Zúčastnil som sa niekoľkých letných kempov v Šamoríne kde prišli tréneri z West Hamu United. Tréner Kantár si ma všimol, keďže som bol jeden z najvyšších (smiech). Potom ma dohodil trénerovi brankárov v Peterborough Ianovi Pledgerovi, ktorý prišiel na Slovensko pri organizácii klubového kempu. Zapáčil som sa mu a pozval ma na skúšku do Anglicka. Po týždňovej skúške v klube som s Peterborough podpísal zmluvu. Ale samozrejme aj rodine za podporu a môjmu dedovi, ktorý ma ma brával na tréningy do Myjavy každý deň po škole, dokonca si aj každý pozrel a rozobrali sme ho na ceste naspäť. 

V čom je najväčší rozdiel vo výchove mladých futbalistov v Anglicku a na Slovensku?

Myslím si, že do ročníka U16 to nie je veľký rozdiel čo sa týka kvality hráčov. Neskôr, ako sa ide do dorastu, sa konkurencia a tréningové porcie zvyšujú – tomu dopomáha aj fakt, že hráči fungujú na scholarshipe (štipendium, pozn. redakcie), čo znamená školu spojenú s futbalom. Hráči sú od rána v tréningovom centre počas celého dňa, v škole iba v pondelok a piatok, väčšinou poobede. Tu je k dispozícii posilňovňa, ihriská, kondiční tréneri, videoanalytici, hráči z A-mužstva, čiže priestor na rozvoj je omnoho väčší ako u nás. Ďalším rozdielom je väčšia konkurencia na každej pozícii už od dorastu a fyzická pripravenosť. Dorastenci sú skvele fyzicky pripravení - na úrovni mužského futbalu, takže sú schopní naskočiť do A-mužstva. Motiváciou pre nich je najmä fakt, že pravidelne dostávajú šancu trénovať, ale aj odohrať zápasy za “áčko”.  V Peterborough hralo za mužov hneď niekoľko mladých.

Aký bol Boston United z hľadiska kvality tréningov, športovej kvality a úrovne zabezpečenia v klube?

V Bostone sa trénuje 2-krát do týždňa, kvalita tréningov je dobrá, keďže na tejto úrovni hrá veľa bývalých profesionálov, či  hráčov, ktorí sú na hosťovaniach, ako napríklad ja, majú kariéru pred sebou a potrebujú získavať skúsenosti. Napríklad aj mne sa podarilo hrať proti Marlonovi Harewoodovi, ktorý pred pár rokmi hrával Premier League a iným. Športová kvalita je dobrá, klub má vlastného fyzioterapeuta, kondičného trénera a od mužov až po prípravky má každú vekovú kategóriu, dokonca aj juniorku. Na zápasy chodí 2000 ľudí, klub má vela sponzorov, podporu médií. Boston má aj históriu,  keďže hrali v 3. najvyššej anglickej lige a majú štadión s kapacitou okolo 6000 miest, ale budúci rok idú stavať nový. To všetko je súčasťou poloprofesionálneho klubu, ktorý má ambície, zázemie a dostatok prostriedkov na postup do vyššej ligy. Myslím si, že je to jeden z najprofesionálnejších tímov v tejto lige (National League North, pozn. redakcie). 

Napriek tomu, že je to klub z tzv. non-league, na domáce zápasy chodí priemerne približne rovnaký počet fanúšikov ako napríklad na zápasy Myjavy. Cítiť aj z toho, že Anglicko jednoducho žije futbalom?

Na poslednom zápase, v ktorom som chytal prišlo 1900 fanúšikov. Na šiestu ligu slušné číslo, nie?  Ku koncu sezóny, ak bude tím v postupovom alebo v play off pozícii, bude toto číslo len narastať. Na prvý zápas, ktorý som chytal proti Stockportu bolo dokonca 3400 fanúšikov, čo je porovnateľné s našou Fortuna ligou. Ľudia tu žijú futbalom, je to fenomén. Víkendový program rodín a fanúšikov sa odvíja od futbalu. To aj napriek tomu, že bežná cena za lístok v 6. lige sa pohybuje okolo 20 libier. 

Hneď po úvodnom zápase sezóny proti Stockportu ste svoj výkon poriadne skritizovali. Ste na seba tvrdý sám od seba alebo je v tom aj prísny dohľad v podobe rodiny?

Bol to môj prvý ligový zápas,  debutoval  som už v pohárovom zápase. Myslím si, že lepšie slovo ako tvrdý, je úprimný. Viem zhodnotiť, kedy som spravil chybu a čo som mohol spraviť lepšie. Toto bola tá situácia, kedy som si myslel, že som mohol spraviť viac, aby som pomohol mužstvu. Z chýb sa treba poučiť a snažiť sa im vyhýbať. Dohľad mi okrem trénerov zabezpečujú otec s bratom. Niekedy sú “tvrdí”, ale nazval by som to skôr tak, že sú úprimní. Volám s nimi po každom zápase. Síce sa s nimi niekedy pohádam (smiech), ale obaja futbalu rozumejú, brat futbal ešte hrá, takže ich rady a názory, ale aj kritiku beriem na vedomie a pracujem na nedostatkoch. Ešte som dostal aj pár cenných rád od trénera brankárov Miroslava Mentela, keď som s ním absolvoval niekoľko tréningov.

Váš bývalý kouč, Dennis Greene, vás v jednom z rozhovorov s úsmevom familiárne nazval “crazy Slovakian”. Znamená to, že ste rýchlo zapadli a stali sa obľúbenou súčasťou kabíny?

Hneď ako som prišiel do kabíny ma chalani prijali a správali sa ku mne výborne, vždy ma podržali keď bolo treba. Sme tam výborný kolektív, väčšinou mladí hráči pod 25 rokov. Myslím, že len 2 sú starši. Tréner je taktiež troška "crazy" takže to bude asi tým (smiech). 

Podľa našich informácií ste momentálne zranený. Neskomplikovalo to prestup?

Zranenie nie je až také vážne, len mám problémy so zápästím  pri streľbe. Potrebujem zregenerovať niekoľko dní a malo by to byť v pohode. Derby mi odporučilo odpočinúť si a po dohode s trénerom sme to považovali za vhodné.

Naznačil klub, aké najbližšie plány s vami majú v Derby?

Budem zaradený do juniorky, s ktorou budem väčšinou trénovať. Myslím si, že budem trénovať aj s A mužstvom, ale to si v Anglicku hráči musia zaslúžiť. Pravdepodobne budem na hosťovaní, aby som pravidelne chytával a budem môcť chytať aj za juniorku, ktorá hrá svoje zápasy v priebehu týždňa. Verím, že odchytám čo najviac zápasov. Ešte je predo mnou veľa práce, aby som sa posunul zase o krok vyššie.