Na Slovensku chýba konkurencia, hovorí slovenský tréner v zámorí
V Severnej Amerike pôsobí už takmer dvadsať rokov. Po hráčskej kariére prišla trénerská. Prečítajte si rozhovor so Slovákom Jánom Jašom, ktorý stojí za prestupom Adama Lapšanského.
Väčšina hokejových fanúšikov na Slovensku spozornela, keď jeden z najlepších hráčov našej najvyššej súťaže odišiel do ECHL. Máte v nečakanom presune Adama Lapšanského prsty vy?
Keďže sledujem hokejové dianie na Slovensku, vedel som o jeho situácii už od novembra, takže môžem povedať, že áno. Potrebovali sme ofenzívne ladeného útočníka a keďže mal pozastavenú činnosť, usiloval som sa o jeho angažovanie.
Už Peter Sivák v jednom z rozhovorov povedal, že ste ho v lete lámali na prestup do Indy. Vyhľadávate Slovákov pre svoj tím alebo to je len náhoda?Sledujete aj ďalších Slovákov v lige?
Nedá sa povedať, že vyhľadávam špecificky Slovákov, ale ak potrebujeme hráča na určitý post, a mám informácie o niekom zo Slovenska, kto by mohol byť vhodným kandidátom, snažím sa skontaktovať sa s ním. Keďže mám bohaté skúsenosti z kultúrnych rozdielov medzi Slovenskom a Severnou Amerikou, myslím si, že som nápomocný v napredovaní a raste hráčov, ktorí zo Slovenska prídu sem (do USA, pozn. redakcie).
Mimochodom, vyberie sa podľa vás Adam Lapšanský cestou Petra Siváka a zabojuje o svoj americký sen?
Každý hokejista o niečo bojuje. Ak by nebojoval, tak by nemalo zmysel hrať. Dúfam, že sa mu na začiatku bude dariť a ukáže sa v dobrom svetle. Určite sa mu budem snažiť pomôcť k rýchlej adaptácii, či už po hokejovej stránke, alebo v každodennom živote a kultúrnych rozdieloch.
U nás sa veľa o súťaži ako ECHL nevie. Aká je jej úroveň?
Keďže som našu najvyššiu súťaž nevidel naživo niekoľko rokov, ťažko mi je porovnávať. Je to ale veľmi rýchla liga so slušným nasadením. Hráči sú tu individuálne celkom dobre vybavení, či už po korčuliarskej stránke, ale aj technickej. Ten maličký rozdiel oproti vyšším ligám je tu zrejme v bleskových rozhodovaniach a predvídaní. Vekový priemer je v tejto súťaži niekde na úrovni 25 rokov a všetci hráči v nej bojujú o to, aby sa dostali vyššie v hierarchii zámorského hokeja. Zhruba 5 až 10 hráčov v každom tíme je zmluvne viazaných s materským klubom NHL alebo AHL. ECHL je príležitosťou na to, aby zabojovali o prienik do zostavy tímu v jednej z dvoch najvyšších líg.
Ako je to s technickým a tréningovým zabezpečením v tejto súťaži? Hráči, ktorí okúsia AHL, neskôr hovoria, že zatiaľ, čo NHL je súťažou luxusu a cestovania lietadlami, AHL to sú rozhejgané autobusy. Aké je to v ECHL, ktorá je vlastne farmou farmy?
Záleží to od klubu. Niektoré naše dlhšie, viaczápasové zájazdy absolvujeme lietadlom, iné zasa autobusom, ktorý má asi dvadsať pohodlných postelí. Na tie krátke výjazdy, ktoré trvajú do troch hodín, používame obyčajný autobus.
Uživí sa hokejista v ECHL? Vy sám ste okrem zámoria ako hráč pôsobili aj v európskych súťažiach. Dá sa to finančné ohodnotenie porovnať?
S najvyššími súťažami v Európe sa to finančne nedá porovnať. Hokejista v ECHL sa uživí, aj keď nemôže počítať, že tu nejako zbohatne. Liga má pre hráčov nastavený minimálny garantovaný plat na úrovni približne 500 dolárov týždenne. Maximálna hranica pre jednotlivých hráčov neexistuje, ale mužstvá sa musia taktiež riadiť platovým stropom. Väčšina hráčov tu však nie je pre peniaze, ale preto, aby bojovali o šancu ísť hore.
Pred odchodom zo Slovenska ste si v Prešove zahrali aj s viacerými neskôr známymi hokejistami ako Peter Pucher, Martin Štrbák, Segľovci. Spomeniete si ešte niekedy na tie časy? Ste so spoluhráčmi v kontakte?
Samozrejme, rád spomínam na svoje začiatky. Ako šestnásťročný som bol v sezóne 1994/95 v extraligovom celku Prešova a pendloval som celú sezónu medzi juniorkou a A mužstvom, hoci v ňom som odohral len zopár zápasov. Segľovcov, či Martina Štrbáka som vídaval celkom pravidelne a niekedy sme si spoločne aj zatrénovali. Peťo Pucher hrával dlhodobo v Česku, takže jeho som veľmi dávno nevidel.
Za morom pôsobíte už dvadsať rokov. Odchádzali ste ako 17-ročný. Bol v tom len hokej?
Áno, bol v tom od začiatku hokej. Samozrejme, mojim cieľom bolo tiež, aby som raz získal dostatočné vzdelanie. Strednú školu som si dokončil ešte v Kanade v roku 1996. Vysokoškolské vzdelanie na Indiana University som mal možnosť dokončiť až po skončení aktívnej kariéry.
Presun zo Slovenska zo začiatku 90. rokov do vyspelej Ameriky zrejme musel byť kultúrnym šokom. Ako ste to zvládali v takom mladom veku?
Môžete sa na to pripravovať, ako len chcete, no v takom mladom veku to nie je jednoduché. Ocitol som sa v provincii Manitoba pri meste Winnipeg. V oblasti úplne odlišnej od Európy, bez väčšieho mesta, ktoré by vám uľahčilo zvykanie si. Ale keďže hokej a škola vám vypĺňajú čas, ono to nejako preletí a pomôže vám to k rýchlej adaptácii.
Čo vás presvedčilo, aby ste sa v USA usadili natrvalo?
Mohol som mať tak 25 rokov, keď som si začal uvedomovať rozdiely v tom, ako veci fungujú v Amerike a ako doma. Definitívne som sa ale rozhodol až, keď som si založil rodinu.
Trénerskú kariéru ste začínali na univerzite a v pomerne mladom veku. Ako k tomu prišlo?
V podstate posledných pár rokov mojej hráčskej kariéry som nosil niekde v podvedomí aj túto cestu a začínal som sledovať veci aj z trénerskej perspektívy. Koniec koncov, pomáhalo mi to ešte aj ako hráčovi. Asi rok po skončení aktívnej kariéry som sa začal obzerať po trénerských aktivitách. Krátko na to prišla ponuka stať sa asistentom trénera, dohliadajúceho na rozvoj zručnosti hráčov v mužstve Indiana Ice v juniorskej USHL a onedlho aj na pozíciu hlavného trénera na Indiana University. Tam som pôsobil tri roky, potom prišiel post asistenta trénera v juniorskej NAHL a potom som dva roky pracoval ako skaut pre agentúru ISS Hockey, ktorá tvorí rebríčky pre draft NHL, podobne ako centrálny skauting NHL. Momentálne už druhý rok pôsobím ako asistent trénera v tíme Indy Fuel.
Sú to za normálnych okolností práce na plný úväzok?
Spomínaná univerzitná práca hlavného trénera bola na plný úväzok. Pozícia asistenta trénera v juniorských súťažiach je len na čiastočný a teraz v ECHL mi táto práca vypĺňa tak 70% času, keďže mám aj ďalšie aktivity.
Popri hokeji pracujete v Indiane ako požiarnik. Ako sa muž z ľadovej plochy dostane k takému „horúcemu“ povolaniu?
Po tom, ako som dostal trénerskú ponuku na východe krajiny, sme sa s rodinou rozhodli, že neustále sťahovanie by neprospelo, ani nám, ani deťom. To ma primälo rozmýšľať aj o inom povolaní a vzišlo z toho toto. Absolvoval som dlhý a úmorný proces hľadania voľného miesta, ale podarilo sa. Je to povolanie, ktoré sa dá veľmi dobre skĺbiť s pozíciou asistenta trénera alebo hokejového konzultanta, takže som spokojný, že môžem pracovať s Indy Fuels aj na požiarnej stanici v Indianapolise.
V zámorskom hokeji ste videli zrejme všeličo. Ten slovenský neustále upadá. Prečo to podľa vás tak je?
Je mi ťažko hodnotiť, prečo to tak je. Podľa toho, čo vidím v Kanade, USA, či nadiaľku v škandinávskom hokeji, je základom dostatočná konkurencia. Ak si dobre pamätám z mojich posledných návštev na Slovensku, v niektorých mestách mali vôbec problémy vyplniť hokejové triedy. Keď nemáte z čoho vyberať, je to ťažšie aj pre trénerov a potom aj nasadenie na tréningoch klesá.
Nerozmýšľali ste niekedy o návrate na Slovensko a predaní hokejových skúseností napríklad začínajúcim hokejistom u nás?
Ja si myslím, že mládežnícki tréneri na Slovensku sú dobrí a je ich dosť. Vždy som bol presvedčený o tom, že hokejové myslenie a tvorivosť je u našich hráčov viac zastúpená ako v niektorých najvyspelejších krajinách, a toto nie je ľahké deti naučiť. Musí však byť z čoho vyberať a s kým sa porovnávať, ak chcete, aby sa deti niekam posúvali.
Máte syna. Bude z neho hokejista?
Môj syn Marek mal pred nedávnom 5 rokov a už tretí rok hrá hokej. Veľmi ho to teraz baví, ale uvidíme, ako to pôjde, keď príde na rad drina. Rád mu pomôžem a usmerním, a ak ho to bude baviť, možno z neho niečo bude. Nebudem ho však do toho nikdy nútiť.