Taktika faulovať hráča, ktorý je najslabší v premieňaní trestných hodov nie je žiadnou novinkou. V súčasnosti však naberá také rozmery, že na jej úkor trpí basketbal.

Komentár Jakuba Mihálika

Už v dobách Shaquila O´Neala to nebola zábava. Keď na prelome tisícročí NBA zažívala taktický boom, fanúšikovia sa búrili, keď ako „vychytávku“ ligoví tréneri priniesli Hack-a-Shaq. Taktika čo najviac faulovať Shaquilla O´Neala, hviezdneho centra Los Angeles Lakers, ktorý však nevynikal v streľbe trestných hodov, prinášala ovocie. Shaq sa postupne o čosi zlepšil aj v tejto hernej činnosti, no stále bolo pre súperov výhodnejšie inkasovať v priemere jeden bod z jeho akcie, ako by sa mal dostať k smeču.

Ani po odchode legendy do basketbalového dôchodku táto taktika úplne nevymizla. Je prirodzené, ak basketbalové tímy nútia súpera k tomu, aby strieľal ich najmenej schopný hráč. No to, k čomu sa uchyľujú v súčasnosti, to už je ďaleko za hranicou, ktorú kritizovali fanúšikovia už v dobe spomínaného Shaqa.

Vo štvrtok v noci táto taktika dosiahla nový vrchol. André Drummond, spolu s DeAndre Jordanom najvýraznejší nasledovník O´Neala v pozícii slabého exekútora trestných hodov, nepremenil v jednom zápase 23 pokusov, čím vytvoril historický rekord. Dvadsaťdva ich naposledy v roku 1967 nepremenil Wilt Chamberlain, basketbalová legenda, ktorá však takmer nepúšťala loptu z ruky (v jednom zápase zaznamenal 100 bodov).

Súperi Clippers či Pistons faulujú spomínaných centrov ešte skôr, ako lopta vôbec vojde do ihriska. Nepúšťajú ich tak k žiadnej akcii a center automaticky mieri na čiaru tresného hodu. Oni, naopak, majú dostatok priestoru na to, aby rozvinuli 2- alebo 3-bodovú akciu.

Fanúšikov nie veľmi baví pohľad na to, keď sa basketbal mení na súťaž (ne)zručnosti v premieňaní trestných hodov. Trpí tým tempo hry, hráči prakticky neustále musia nachádzať nový rytmus, na pohľad je to nezáživný basketbal. A práve preto by malo vedenie súťaže zvážiť zmenu pravidiel. Nie je predsa možné, aby bolo dovolené jedného hráča „faulovať“ päťkrát v priebehu deviatich sekúnd, bez toho, aby bola lopta vôbec v hre.

Riešení nie je mnoho, ale určite existujú. Tímu, ktorého hráča súper neustále fauluje, aby ho tak dostal na čiaru trestného hodu, by mohla byť ponúknutá možnosť rozohrávať loptu, namiesto hádzania trestných hodov. Úmyselné fauly by tak prakticky stratili na význame. Alebo by sa dalo časovo obmedziť, v ktorej časti štvrtiny faul automaticky znamená trestný hod. Prípadne by sa dalo zaviesť pravidlo, pri ktorom by hráč po dvoch osobných chybách v rámci jednej štvrtiny, musel ísť striedať, čím by sa zabránilo tomu, aby napríklad dvanásteho hráča, ktorý nemá žiadny hrací čas, využívali tréneri len na to, aby sa vyfauloval. Prípadne by sa úmyselné fauly takéhoto typu mohli jednoducho zakázať. Asi ako keď vo futbale zakázali pri exekúcii penalty prípady, keď hráč v poslednej sekunde zastaví svoj kop, počká, kým sa brankár hodí na jednu zo strán a potom pohodlne do opačnej strany premení svoju penaltu.

Nech už sa vedenie súťaže rozhodne ku ktorémukoľvek spôsobu, malo by konať. Súčasný stav škodí basketbalu.