„V nedeľu pravdepodobne budem najhorším korčuliarom na ľade. Nie som však nejaký náhodný chlapík z ulice. Som NHLkár,“ vyznáva sa v úprimnej spovedi hokejista, ktorého All-Star príbeh je jedným z najzaujímavejších v histórii prestížneho zápasu hviezd.

„Vyhral som internetové hlasovanie, iste. A do určitej miery to, bez pochyby, bol vtip. Možno to ako vtip aj skončí. Ale určite to ako vtip nezačalo,“ opisuje svoj All-Star príbeh John Scott, hokejista, ktorého v nedeľnom zápase hviezd NHL chcela i nechcela vidieť.

V najprestížnejšej hokejovej súťaži sveta má povesť bitkára. Hokejovým umením sa určite nemôže porovnávať prakticky so žiadnym z nominovaných, ktorí už tento víkend vykorčuľujú na ľad nashvillských Predátorov. „Hoci viem, že si nezaslúžim byť All-Star, tiež viem, že si nezaslúžim, aby sa ku mne liga správala tak, ako sa správala počas celej tejto ságy,“ bráni sa tvrdý chlapík. „Som hráčom NHL a to, nech už sú moje schopnosti akékoľvek, nie je náhoda. Verím, že keď som na ľade alebo len na striedačke, pomáham spoluhráčom, aby sa cítili bezpečne.“

Nechcel byť bitkár

Počas kariéry vystriedal až sedem klubov NHL. Vo všetkých pendloval medzi AHL a prvým tímom, podľa toho, či v NHL potrebovali typického „rozrážača“, či bitkára. 

„Poviem vám niečo, čo vás prekvapí: Nikdy som nechcel byť bitkár,“ prezrádza vo svojom príbehu na stránke Players Tribune. 

„Pozrite, chápem to. Mám 203 centimetrov. Prvé, čo vás napadne pri pohľade na mňa je, že som už ako malý bil svojich súperov v prípravke. Nie. Samozrejme, že nebil. Bol som defenzívne ladený obranca. Nikdy nie najlepší hráč. Vyradili ma z každého druhotriedneho juniorského tímu, v ktorom som to skúšal. ´Príliš veľký, príliš pomalý´, zvykli hovoriť tréneri. Príliš veľký? A s tým mám akože čo robiť?,“ pýtal sa John sám seba. 

Zapracoval na rýchlosti až natoľko, že dostal hokejové štipendium na Michigan Tech University. Aj keby mu nevyšla kariéra v NHL, mohol sa spoľahnúť aspoň na titul. „Do tridsiatky by som sa ocitol v nejakej kancelárii v ospalom Ontariu a v saku by som tam sedel, štastný ako blcha,“ hovoril si.

V tejto fáze kariéry určite nepomýšľal na to, že by sa stal hráčom NHL. „Cestovali sme na zápasy v autobusoch aj desať hodín. Zatiaľ, čo moji spoluhráči pozerali filmy, ja som stískal skriptá, učiac sa na test z termodynamiky.“

Vyštudoval, získal titul inžiniera, zasnúbil sa. „Bol som pripravený na stolík vo svojej kancelárii.“

Od skrípt do NHL

Po skončení vysokej školy však prišla ponuka hrať v AHL. Presvedčil svoju budúcu manželku, aby mu dala tri roky na to, aby sa presadil. „Ak to nevyjde, mám predsa titul. Čo sa môže stať?,“ sľuboval.

Ak ste si mysleli, že už v tej dobe si ho vyhliadli kvôli bitkárskym schopnostiam, znova vás prekvapí. Do dvadsiatichtroch rokov sa na ľade nikdy nepobil. „Vždy som šiel proti prúdu očakávaní. Keď som bol malý a moji kamaráti fandili Montrealu alebo Torontu, vybral som si Bruins. Mali pekný znak,“ spomína. 

Na každú výzvu na bitku od súperov v AHL statný chlap odpovedal: „Hm, nie, dík.“ Aj k zrodeniu svojej povesti bitkára tak prispel jeho sklon k robeniu opaku toho, čo všetci očakávajú.

„Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme v šatni sedeli pred zápasom proti Peorii,“ začne rozprávanie. „Chystáme sa na ľad a kouč sa rozhliada po miestnosti. Potom pozrie priamo na mňa a smrteľne vážne povie: Scott. Ne-bi-sa s D.J. Kingom. 

-Kto do pekla je D.J.King? 

-D.J.King je jednoducho zviera....

Takže čo som spravil? Pobil sa s D.J.Kingom.“

John dokonca svoju bitku vyhral. Spoluhráči boli celí bez seba. „A vtedy som si uvedomil: Ou, okej. Wow. Toto je dobrý pocit. Nie moja tvár. Tú som cítil inak. Ale je dobrý pocit, keď to, že sú vaši spoluhráči celí bez seba, ste spôsobili vy.“

A tak sa vydal na dráhu „zlého muža“ ľadových plôch. „Spravil som to, lebo to bol spôsob, ako sa posunúť ďalej, nie preto, že by to bolo v mojej povahe,“ priznáva Scott. 

Počas jeho tretieho roku (posledného v rámci sľubu svojej snúbenici) prišiel telefonát. „Hej, Wild ťa chcú v Calgary. Ešte dnes.“

All-Star: komplikácie i česť

„Preskočil som mantinel a pri mojom prvom striedaní som čelil Dacjukovi a Lidstromovi. To je moment z kategórie „no do r..i,“ opisuje svoj debut v najprestížnejšej súťaži sveta. Vtedy proti Calgary to ešte nevyšlo. Zabudol si pas, a tak sa z USA nemohol dostať do rodnej Kanady. Celý život čakáte na ten moment a potom vám ho prekazí zabudnutý pas. O niekoľko týždňov však prišla ďalšia šanca a tej sa už nepustil. 

„Moja žena a ja sme sa museli sťahovať naprieč celou krajinou. Rok za rokom. Ale v NHL som ostal stoj, čo stoj.“

Hoci vo svojej prvej sezóne po nociach ani nemohol spávať a trávil ich pozeraním bitiek svojich potenciálnych súperov, postupom času si vybojoval povesť jedného z najrešpektovanejších tvrdých mužov NHL. Hoci sa hra v Severnej Amerike zmenila a tvrdí muži sú v NHL čoraz viac na ústupe, Scott vydržal. 

Fotka uverejnená používateľom John Scott (@jhs_32), Jan 28, 2016 o 11:33 PST

Na začiatku tejto sezóny sa dostal do tímu Arizony. Tím, ktorý tipovali na beznádejne posledné miesto sa však vzoprel očakávaniam. Pred all-star prestávkou je na postupovej ôsmej priečke Západnej konferencie.

Prišlo „osudné“ hlasovanie fanúšikov, ktorí si za kapitána Pacifickej divízie zvolili práve Scotta. „Nikdy ti nedovolia hrať, John. Nikdy ti tam nedovolia byť. Nie chlapíkovi ako ty,“ písal ešte počas nádejne vyzerajúceho hlasovania Scottovi jeho tímový spoluhráč. Predznamenal to, čo sa po ukončení hlasovania bude diať. 

Preradenie na farmu a keď nepomohlo ani to, výmena do Montrealu. Ako hráč Atlantickej divízie sa Scott nemohol zúčastniť all-star zápasu v pozícii kapitána Pacifickej. 

„Skúšal som nemyslieť na to,  ako budú moje malé dcéry nenávidieť sťahovanie. Či na stres, ktorý to prinesie mojej manželke, ktorá je v deviatom mesiaci a čaká dvojičky. Či na to, ako rád som mal spoluhráčov vo Phoenixe, tú skupinu, ktorej nikto neveril, a na hrdosť na to, čo sme dosiahli. Skúšal som nemyslieť na to, ako veľmi nechcem odísť,“ spomína na momenty krátko po tom, čo mu vedenie Coyotes oznámilo trejd do Montrealu.

 „Toto nie je hra pre teba, John,“ snažilo sa všemožne presvedčiť vedenie súťaže novozvoleného kapitána. 

„Do istej miery som aj súhlasil,“ priznáva samotný hráč. „Jedným z dôvodov, prečo som v lige vydržal tak dlho, ako som vydržal je, že presne viem, že nie som All-Star.“ 

Fanúšikom sa poďakoval za hlasy, ale vyhlásil, že účasť v All-Star zápase si nezaslúži. Aj vďaka podpore od ľudí však názor prehodnotil. Zlom prišiel, keď ho NHL znova psychicky vydierala: "Myslíš si, že takto budú dcéry na teba hrdé?," tlačili naňho. 

„Toto nie je Charlie a továreň na čokoládu. Nie som nejaký náhodný človek z ulice, ktorý vyhral zlatý lístok na „zahraj si hokej s hviezdami,“ uvedomuje si. „Hoci som len vyhral hlasovanie, išlo o hlasovanie z veľmi úzkej skupiny ľudí: z NHLkárov. To bolo to hlasovanie. Hlasovanie fanúšikov, internetové hlasovanie, ale hlasovanie spomedzi len 700 najlepších hokejistov v severoamerickom hokeji. A ja som jedným z nich.“

Napriek nevôli vedenia súťaže, mnoho hokejových kolegov Scottovi vyjadrovalo podporu. 

„Dostal som správy od množstva chlapcov. Všetci hovorili to isté: Mal by si ísť. A to už nebolo kvôli internetu. Makal som ako fretka, aby som bol jedným z nich. Stál som na korčuliach každý jeden deň od svojich troch rokov, aby som bol jedným z nich. Vydržal som všetky tie vyradenia z juniorských tímov, všetky tie cesty autobusom až kdesi na Aljašku, termodynamiku a, áno, aj všetky tie bitky, aby som bol jedným z nich. Som jedným z nich. A to pre mňa znamená veľa.“