Do Číny mieri čoraz viac svetových futbalových hviezd. Mali by sa európske súťaže obávať o stratu výsostného postavenia?

Komentár Jakuba Mihálika

“Money can´t buy class,” povedal britský futbalový klasik. Nesúhlasím. Môžu. Len neviem, či najvyššiu. 

Čínska futbalová revolúcia sa zrejme skôr či neskôr dala očakávať. Socialistický režim v krajine sa snaží športom robiť si vo svete reklamu. Nie je prvý, ani posledný. Krajine odklepli už druhú olympiádu za dve desaťročia, rast zaznamenávajú prakticky v každom športovom odvetví. A je len prirodzené, že sa Čína zamerala aj na najpopulárnejší šport na svete, futbal.

Často sa sami seba pýtame, ako je možné, že v štáte, kde je viac ak miliarda ľudí, nedokážu nájsť aspoň jedenásť chlapov, ktorí by hrali futbal na svetovej úrovni. A práve táto myšlienka, ktorá krajine nerobí dobrú reklamu, vyprovokovala čínskych predstaviteľov, aby začali investovať do futbalu. Razom sú futbalovými fanúšikmi vysokí politickí činitelia a po nich aj bohatí Číňania, ktorí vo futbale vidia príležitosť, nielen zapáčiť sa “všemocnej” strane, ale aj Západu, kam chcú postupne expandovať. 

To preto postupne skupujú podiely v rôznych ligách a kluboch Európy. Slavia Praha, Portugalsko, Manchester City a mnohé ďalšie. To preto pozývajú zahraničných odborníkov, aby čínskych chlapcov učili hrať futbal. A preto investujú nehorázne milióny do hráčov pre ambicióznu čínsku ligu.

Lukratívne nákupy do čínskych klubov tu boli už predtým. Anelka, Drogba, či Marcelo Lippi mali zaujať pozornosť aj na západ od Himalájí už pred niekoľkými rokmi. Podarilo sa. No to, čoho sme boli (a ešte stále sme, keďže čínske prestupové obdobie nekončí) svedkami v tomto prestupovom období, nemá obdobu. Ešte nikdy do Číny nesmerovalo toľko kvalitných hráčov. Ešte nikdy čínske kluby neminuli o toľko viac ako elitné európske súťaže. 

Elkeson, Ramires, Paulinho a najmä Jackson Martinez, to sú prvotriedne mená, ktoré ešte pokojne mohli nájsť uplatnenie v elitných európskych celkoch. Nie sú to futbaloví vyslúžilci, ktorí by si chceli privyrobiť “na cestu” do dôchodku. Aj tak si však vybrali Čínu. A to vyvoláva otázku. Môžu bohaté čínske kluby onedlho konkurovať top európskym súťažiam?

Do istej miery asi aj áno. Čínsky trh má neskutočný potenciál a Čína je najrýchlejšie rastúca ekonomika na svete. Ak k tomu pripočítame aj okolité ázijské trhy, na ktoré sa čínske kluby dostávajú vďaka Ázijskej lige majstrov, (ne)vieme si predstaviť finančnú silu, s ktorou budú čínske kluby operovať. A kde sú peniaze, tam sú aj kvalitní hráči. 

Čínska liga bude určite alternatívou pre hviezdy, ktoré chcú za svoju prácu dostať aj poriadne zaplatené, to áno. Ale aj hokejová NHL má svoju KHL. A každý, kto v KHL hrá, trénuje, fandí, vám potvrdí, že do “prvej triedy” je ešte ďaleko. 

Európa je hrdá na svoj obľúbený šport. Len ťažko znáša, že Argentína, Brazília a spol. sa jej vyrovná na medzinárodnej úrovni, no spomienka na Ligu majstrov a kvalitu jednotlivých domácich súťaží, rýchlo uzdraví ubolené srdce. Aj preto jednoducho nedovolí, aby sa Čína stala Mekkou futbalu. Nedovolí jej to (viac ako) storočná tradícia, kvalita a kultúra, ktorej nedomysliteľnou súčasťou je futbal v mnohých krajinách Európy.

Iste, budeme si musieť zvyknúť na čoraz väčší počet svetových mien, ktoré sa budú sťahovať do Číny. Trend odlivu juhoamerických, či afrických hráčov za lepšou budúcnosťou zrejme nezastavíme. Avšak Premier League, La Liga, Bundesliga, či Liga majstrov sa o svoje miesto báť nemusia. Money CAN buy class. Not the first class, though. Avšak nie tú najvyššiu.