Zimné prestupové obdobie vo Fortuna lige je trochu paradoxné. Kým v tých minulých sa zdôrazňovalo, koľko slovenských hráčov s reprezentačnou minulosťou sa vrátilo na naše trávniky, teraz k nám zas prichádza viac zahraničných reprezentantov.

Komentár Filipa Chudého

Kým v ostatných troch prestupových obdobiach sa do našej najvyššej súťaže zakaždým vrátilo minimálne päť slovenských hráčov s reprezentačnou minulosťou, pričom sme za ten čas zažili aj chvíle, keď tých návratov bolo výrazne viac, táto zima je na návraty chudobná.

Vyzerá to tak, akoby sa v lete vystrieľali všetky slovenské prestupové náboje. Vtedy vody Fortuna ligy rozbúrili okrem iného aj návraty súčasných zverencov Jána Kozáka (Mucha, Jakubko), ktorých doplnilo množstvo tých, čo v minulosti tiež nosili najcennejší dres. A to ešte nepočítame zopár zaujímavých legionárov, ktorí tiež oživili našu ligovú scénu. No kým leto bolo horúce, zima je studená, a to nenarážame na logiku počasia, ale prestupovú realitu.

Kým vo svete je úplne bežné, že zimné transferové okno výrazne zaostáva za tým letným, na Slovensku to bývalo aj opačne, za čo vďačíme dlhočiznej trojmesačnej zimnej prestávke. No teraz sme takúto anomáliu oproti vyspelým krajinám nezaznamenali a ťažko aj zaznamenáme, hoci prestupové obdobie trvá ešte tri týždne. Lenže sme svedkami niečoho úplne iného, čo sa v histórii našej najvyššej súťaže ešte nikdy nestalo.

Ak sa zameriame iba na prestupy hráčov, ktorí na jeseň nepôsobili vo Fortuna lige, čiže vynecháme hlavne Dobrotku, Pirosku a Hajdúcha, potom môžeme skonštatovať v minulosti priam nemysliteľnú vec. Do našej ligy prišlo spoza hraníc v jednom prestupovom období štvornásobne viac hráčov, ktorí majú zápasové skúsenosti zo zahraničných reprezentácií, ako tých, čo si aspoň raz obliekli náš najcennejší dres.

Zatiaľ sme totiž zaznamenali iba jeden návrat nášho bývalého reprezentanta zo zahraničia domov, o ktorý sa postaral Róbert Jež. No na tohto nitrianskeho odchovanca sú až štyria prichádzajúci cudzí reprezentanti. Jeho nový spoluhráč v Trnave Babatounde Bello je navyše aj v súčasnom výbere Beninu. Skalická posila Ikenna Hilary raz reprezentovala Nigériu. Jeden štart v národnom drese má aj Juhoafričan Granwald Scott, ktorý sa v Slovane stretol aj s Vasileiosom Pliatsikasom. Tento Grék má na svojom konte päť reprezentačných čiarok, a to väčšinu z nich nazbieral v úspešnej kvalifikácii na MS 2010, čiže v ostrých zápasoch. Ešte by sme k tomuto menoslovu mohli pridať aj bývalých reprezentantov svojich krajín do 21 rokov, pretože aj z tejto skupiny k nám prišlo v zime viac cudzincov, ako tých, čo nosili na hrudi slovenský dvojkríž.

Čo nám to prinesie z hernej stránky, to sa bude dať zhodnotiť až neskôr, ale niečo sa už z toho vyvodiť dá, keďže sa potvrdili dve veci. Slovensko je čoraz viac atraktívnejšia krajina pre hráčov s pomerne zaujímavou minulosťou. No to bude dobrá správa až vtedy, keď tí hráči nebudú ťažiť len zo životopisu, ale budú tvrdo bojovať o kladnú prítomnosť a budúcnosť. No a druhou vecou, ktorá sa potvrdila, je to, že naši legionári sa domov až tak radi nevracajú, ak teda nemusia, resp. sami na záver kariéry nechcú. Či je to dobré, alebo zlé, je vecou uhľa pohľadu.

Takmer pre každého slovenského hráča je lepšie, ak pôsobí za hranicami, a to z viacerých hľadísk, no na druhej strane to nepomáha kvalite našej najvyššej súťaže. Tá prežívala najlepšie časy vtedy, keď značná časť špičkových slovenských hráčov hrala doma. A hoci k nám mieri čoraz viac zaujímavých legionárov, tí ich nedokázali v celkovom súčte nahradiť a ťažko aj niekedy úplne nahradia. No dúfajme, že títo noví opäť o niečo zdvihnú latku, veď keď už sem prišli, nech hrajú aspoň dobre.