„Vieš tak dobre, ako rozprávaš, aj tak dobre hrať?," spýtal sa ho Harry Redknapp. Najvernejšiemu fanúšikovi sa na chvíľu zastavil svet.

Steve Davies bol obyčajný anglický mladík. Taký, ktorých možno poznáte z filmu Green Street Elite  či Football Factory. Alebo len tak, zo susedstva, za predpokladu, že žijete v Británii. Tvrdý chlapík s nevyberaným slovníkom, ktorému napočítate viac tetovaní ako zubov. Oddaný fanúšik, ktorý cez týdeň len prežíva vo svojej nudnej práci, aby cez víkend mohol prejaviť svoju skutočnú vášeň. Futbal. Presnejšie, futbalové fanúšikovstvo.

Oddaný klubu

Učaroval mu už ako päťročnému. Bordový dres s modrými rukávmi, ktorý hrdo nosili hráči jeho obľúbeného klubu. Chlapec z robotníckej štvrte mestečka Rushden si ani iný tím vybrať nemohol. Teda mohol, ale ako sám hovorí: „Aj keď mi ostatné deti hovorili, aby som podporoval miestny tím, jednoducho som vedel, že k nim patrím. Ani neviem vysvetliť, prečo.“ Kladivári. The Hammers. West Ham United. 

 Od malička chodil na ich domáce zápasy tak často, ako mohol. Tristokilometrovú okružnú jazdu absolvoval väčšinou sám, veď nikto z jeho okolia West Hamu nefandil. Aj keď neskôr ako tínedžer začal sám hrávať miestnu „horskú“ ligu, predstavoval si, že hrá za svoj obľúbený tím. „Ak však mám byť úprimný, nikdy som nebol dostatočne dobrý,“ priznáva. 

Ako päťnásťročný sa tak radšej venoval „skutočnému“ futbalu. „Bol som na každom jednom zápase, aj keď hrali vonku. To boli časy,“ spomína Steve. Osemdesiate roky boli v plnom prúde a v Anglicku prebiehali občianske nepokoje. Štrajky baníkov, masová nezamestnanosť, ktorá vyústila v obrovskú nespokojnosť mladej generácie. Nemali čo robiť, tak zúrili. Vzniklo futbalové chuligánstvo.

Steve bol typickým die-hard fanúšikom Hammers. Namiesto víkendov strávených v rodnom meste, prespával na železničných staniciach, ak sa mu nebodaj stalo, že po zápase na súperovej pôde zašiel na pár pív a zmeškal posledný vlak. Jeho oddanosť pretrvala aj do času, keď už si založil rodinu. S prvou manželkou Kelly mal už druhé dieťa. 

Písal sa rok 1994 a West Ham práve absolvoval svoju druhú sezónu medzi elitou. Obdobie letnej prestávky prečkával len netrpezlivo, a tak, keď sa ozval kamarát s prezývkou Chunk (voľne preložené ako „Kusisko“), s ponukou ísť na výjazd do asi sto kilometrov vzdialeného Oxfordu, kde West Ham hral prípravný zápas, Steve nezaváhal.

United sa chystali na začiatok zápasu proti miestnemu divíznemu Oxford City FC, keď populárny kouč Kladivárov, Harry Redknapp, prišiel pozdraviť fanúšikov, ktorí za svojim tímom vycestovali. „Keď má Harry dobrú náladu, rozpráva sa s ľuďmi,“ spomína Steve, ktorý na neveľkom ihrisku sledoval zápas spoza malého plota spolu so svojou ženou, Chunkom a jedným ďalším kamarátom. 

United nastúpili na hrote útoku s dlháňom Leeom Chapmanom, ktorý predtým hrával za Arsenal, Stoke, či Leeds. V prvom osobnom súboji sa ocitol proti oveľa nižšiemu obrancovi domácich, no napriek výškovej prevahe skončil po súboji na zadku. To sa znepáčilo Stevovi. „Keď pozeráte svoj obľúbený tím a niekto urobí niečo ozaj hlúpe, nenecháte to len tak.“ 

„Poďme ty somár, Chapman, si k ničomu,“ kričal Steve na útočníka svojho tímu. Lee v ďalšom súboji loptu stratil, potom aj v ďalšom, do tretice mu ju sklzom vzal súper. „Obrancovia ho otĺkali a ja som mu to dával vyžrať,“ komentuje Steve.

Bulhar Titišev

„Tesne za čiarou stojí chlapík,“ spomínal Harry Redknapp na onen zápas. „Mal vytetované West Ham po celej ruke a krku, nosil náušnice...Zápas ešte ani nezačal a už na mňa vykrikoval: Snáď nebude Lee Chapman hrať v útoku....Nebudem každý týždeň chodiť na zápasy, ak hrá Chapman v útoku,“ napodobňoval Redknapp Stevov krik smerom k lavičke. 

Ešte v prvom polčase urobil Redknapp zopár striedaní. Keď sa mu však zranil hráč a v oklieštenej zostave nemal koho na jeho miesto poslať, obrátil sa k plotu, kde stál aj Steve: „Hej, vieš tak dobre, ako rozprávaš, aj tak dobre hrať?“

Pre Steva to bolo ako splnený sen. Preskočil plot a nechal sa Redknappom odviesť do hráčskej šatne. “Ako sa voláš, synak?,“ pýtal sa hlasného fanúšika, ktorému chcel dať šancu ukázať, že to vie lepšie ako tí, ktorých kritizuje. 

„Vyšli sme z tunela a stále som si myslel, že to je len žart. Že nenastúpim alebo že mi dajú maximálne minútu či dve, aby sme sa zasmiali,“ neveril Steve.

Rozhodca zahájil druhý polčas a Steve naozaj hral v útoku za West Ham United. „Bol to sku**ene rýchly futbal. Niečo iné ako horská liga. Oxford hrával veľký futbal, ja som hrával krčmový.“

„Mal som niekoľko dotykov s loptou,“ spomína Steve. „Spomínam si na pas od Alvina Martina, zakričal na mňa so svojim liverpoolskym akcentom. Bol som v siedmom nebi. „Stevie!“, kričal. Tá lopta mala takú rýchlosť, že ma skoro prekotilo!“

Hlásateľ na štadióne nevedel, o koho ide, a tak niekoľkokrát poslal asistenta na lavičku West Hamu, aby zahlásila, akú posilu to Kladivári získali. „Pozerali ste majstrovstvá sveta? Videli ste skvelého Bulhara Titiševa?,“ zahral sa s hlásateľom Redknapp.

Najlepší moment v jeho živote

Pred očami svojej manželky a kamarátov a v konkurencii nejedného reprezentačného kandidáta, Steve takmer vypustil dušu. „Prvých päť minút sa mi triasli kolená. Hral som predsa za West Ham! Potom som sa už len snažil sústrediť na hru. Frčal som na adrenalíne a záležalo mi hlavne na tom, aby som to neposral. Hral som na istotu, párkrát som prihral nášmu stopérovi,“ opisuje Steve.

„Zrazu sme sa dostali do útoku. Lopta išla do strany, som si istý, že to bol Matty Holmes na krídle, tlačili sme sa ku bráne. Mal som pred sebou dvoch obrancov a len som šprintoval dopredu, zdá sa mi.“ Súperovi stopéri Stevovi nevenovali veľa pozornosti, a tak sa ocitol medzi nimi. Prebral prihrávku od Holmesa, dostal sa do pokutového územia a zrazu sa mu pred očami premietli celé tie roky, počas ktorých dýchal pre West Ham.
 

VIDEO: Steve a Redknapp sa stretli v roku 2013 v britskej talkshow

Zaklonená hlava, naširoko roztvorené ruky a obrovská radosť. Steve Davies nebol len prvým fanúšikom, ktorý zasiahol do profesionálneho futbalu ako hráč. Bol aj prvý, ktorý dal gól. Len pol hodinu predtým fajčil za plotom cigaretu a vychutnával si už tretie pivo. Zrazu stojí v tom magickom bordovom drese s modrými rukávmi a futbalisti, za ktorými precestoval za tie roky tisícky kilometrov, s ním razom oslavujú presný zásah. JEHO presný zásah! „Bol to najlepší moment v mojom živote,“ hovoril Steve.

Lietanie v oblakoch Stevovi dlho nevydržalo. Okamžite po zápase musel dres s číslom tri odovzdať. V roku 1994 ani kluby Premier League nesnívali o súčasných finančných podmienkach a West Ham dres potreboval pre najbližší zápas. Steve sa vrátil za plot k manželke a kamarátom, ktorí ešte stále nemohli uveriť, čo sa práve udialo. 

Steve sa nestal športovou hviezdou. Splnený futbalový sen mu však ukázal, že ambície treba napĺňať aj mimo trávnika. Založil si malú doručovateľskú firmu, vďaka ktorej žije slušný život. Ešte stále chodí na všetky zápasy West Hamu United.

Keď Steve rozpráva svoj obľúbený príbeh, až na konci priznáva: „Ten môj gól vtedy neplatil. Bol som dva metre v ofsajde.“ Na tom však nezáleží. Aj tak už navždy ostane prvým fanúšikom, ktorý hral polčas za svoj obľúbený tím Premier League. A neskóroval.

Čítajte ďalšie príbehy:

• Bitkár, ktorý sa nechcel biť. Príbeh All-Star hráča, ktorého NHL nechcela
• Kamarát na celý život. Jediný futbalista, ktorý sa dostal Zlatanovi pod kožu
• Mal byť najlepší na svete. Pato dostane druhú európsku šancu
• Mal byť hviezdou Arsenalu a Liverpoolu. Skončil v singapurskej lige
• Trénoval len popri zamestnaní. Maurizio Sarri doviedol Hamšíka na čelo Serie A
• Pochyboval o ňom aj vlastný otec, Gaudreau sa však svojho sna nikdy nevzdal
• Pomohol neznámemu, ktorý nemal kde spať. Gesto víťaza Stanley Cupu dojíma ľudí