Počas zápasu mu zomrel najlepší kamarát. Dodnes hrá Westbrook najmä preňho
Požehnaný neuveriteľnou výbušnosťou a navždy motivovaný skutočnou stratou. Russell Westbrook dokáže byť stále lepší a lepší. Ako? Vždy keď vstúpi na drevenú podlahu basketbalového ihriska zapne svoj beštiálny režim („Beast Mode“).
Šestnásťročný Khelcey Barrs a Russell Westbrook nastúpili do štúdia na školu L.A. Southwest. V ich prvý deň ich sprevádzal vysokoškolský tréner Reggie Morris Jr., ktorý mal len 24 rokov a len pred pár rokmi skončil svoju aktívnu hráčsku kariéru.
Khalcey bol 198 centimetrov vysoký, atletický tínedžer, zaradený do Top-40 regrútov v celých štátoch na svojej pozícií. Basketbal hral s takou ľahkosťou a prehľadom, že popieral svoj mladý vek. Westbrook bol vychudnutý 182 centimetrový guard s veľkosťou topánky číslo 14. Bol fyzicky veľmi ďaleko za jeho dobrým kamarátom, ale pri hre rozmýšľal a bol veľmi súťaživý.
Obaja boli veľmi prudké povahy, hoci Russell bol z tejto dvojice pokojnejší.
Pôsobením v basketbalovom tíme tejto školy by sa na palubovkách stretávali s najlepšími školskými celkami v Kalifornii. Nastupovali by proti starším hráčom, mnohým hráčom z univerzít a dokonca aj proti hráčom, ktorí pôsobili aj v zahraničí.
„Ja a môj asistent sme vždy chceli aby Khelcey a Russ boli v našom tíme,“ hovorí Morris. „A som si istý, že by sme boli konkurencieschopným tímom a bojovali o víťazstvo.“
Russell bol tichý chlapec, ktorý nechal za seba hovoriť svojou hrou a výkonmi na ihrisku. Khelcey bol viac spoločenský a komunikatívny, navonok pôsobil veľmi sebavedomo. Bývali len kúsok od seba, ich domy sa nachádzali rovno cez ulicu a boli nerozlučnými kamarátmi na ihrisku aj mimo neho. Neustále spolu hovorili o tom ako spolu budú vyrastať a vyhrajú jeden či dva štátne tituly, ako budú spolu hrať na univerzite UCLA a neskôr taktiež v NBA.
Ale pred takmer dvanástymi rokmi, jedenásteho mája v roku 2004, v deň keď obaja viedli svoj tím k dôležitému víťazstvu v juhozápadnej divízií L.A., sa Khelcey zrazu ocitol v bezvedomí na ihrisku. Jeho srdce prestalo na chvíľu pracovať. Zdravotníkom sa ho ešte podarilo nachvíľu oživiť a snažili sa ho sanitkou preniesť okamžite do nemocnice.
V pozadí pískajúcich tenisiek o palubovku a sirény sanitky, Khelcey bol vyhlásený za mŕtveho v dôsledku náhleho zlyhania srdca v čase, keď ho prevážali do nemocnice.
Žiadnymi slovami sa nedá vyjadriť emocionálna devastácia, ktorú prežíval jeho najlepší kamarát. Russell prisahal, že na Khelceyho, svojho parťáka, s ktorým vyrastal od malička, nikdy nezabudne. Khelcey sa tak stal nechtiac najväčšou motiváciou Russella Westbrooka, Američania majú pre to výstižné pomenovanie – „Chip on his shoulder“.
„Každý deň, každý zápas, hrám pre neho. Všetko to robím pre neho a jeho rodinu,“ hovorí Russ. „To je moja neustála motivácia, ktorú používam na to aby som bol vždy o krok v pred a tým si udržiavam svoju súťaživú povahu.“
Russell Westbrook dáva často krát do hry viac ako ktokoľvek iný. Pracuje tvrdo a neustále posúva svoje hranice. Občas jeho vystupovanie na ihrisku a mimo neho je veľa ľuďom proti srsti, ale všetko to má svoje pevné základy, na ktorých je celá jeho hra postavená.
„Dokonca aj dnes si Russ stále myslí, že je lepší ako hocikto iný,“ hovorí jeho bývalý spoluhráč z vysokej školy a blízky priateľ Donnell Beverly. “Nie je to v arogantnom slova zmysle, ale je to myslené tak, že ´Tvrdo som na sebe pracoval, a verím svojej práci. Viem čoho som schopný´.“
Za posledné roky môžeme čoraz častejšie čítať rôzne názory novinárov, či fanúšikov na hru Russella Westbrooka. V zábleskoch geniality je však posudzovaný a preberaný hlavne z negatívnych stránok svojej hry. Názory typu „Nedokáže hrať pod kontrolou – Nemá dobrý výber miesta pre svoje strely – Nie je tak dobrý obranca ako by mohol byť – Nie je skutočný rozohrávač – Nedokáže robiť svojich spoluhráčov lepšími, alebo dokonca ,,On sa proste nehodí do dvojice vedľa Kevina Duranta''.“
Ak len jedna z týchto negatívnych kritík bola niekedy pravdou, je to dnes úplne irelevantné. Sezóna 2015-16 je bez pochýb Russellova najlepšia a hlavne si treba uvedomiť, že hru, ktorú momentálne predvádza je tá istá hra, akou sa prezentoval za posledné roky.
Je zbytočné snažiť sa zmeniť jeho hru. V basketbale existujú proste typy hráčov, ktorým netreba zväzovať krídla. Nechajme Westbrooka byť Westbrookom a on nám každý zápas, každú sekundu keď bude na palubovke, ukáže čo dokáže. Ukáže nám svet očami Russella Westbrooka.
„Pre veľa chalanov je zložité hrať každý deň s rovnakým nasadením,“ hovorí Russell. „Ja si nikdy neberiem oddych. Ja proste vždy odovzdám na palubovke 110%.“
Nie je žiadnym prekvapením, že Westbrookovi je jedno, čo sa o ňom hovorí. O tom aký je, alebo ako hrá - čo je koniec koncov dobré, pretože jeho odpoveď vždy nájdete v jeho hre a tým ako sa prezentuje na palubovke.
„Cítim presne to isté, ako som cítil vtedy, keď o mne všetci hovorili,“ odpovedá Westbrook na otázku, či cíti zadosťučinenie za to, že zostal rovnakým hráčom aj po nespočetnej kritike na jeho osobu, v časoch keď všetko nešlo podľa plánu. „Neustále robím to isté čo aj vtedy, snažím sa byť lepší každú sezónu. Vždy chcem byť schopný súťažiť na tej najvyššej úrovni. Našiel som spôsob ako sa posúvať stále ďalej a byť stále lepší. Potom sa jednoducho snažím ostatné nechať plynúť, a proste starať sa hlavne o seba.“
Ako to všetko zhrnúť na záver. Po prečítaní tohto článku možno niektorí zmeníte názor na Russella Westbrooka. Niektorí ho možno začnete chápať, a začne to všetko do seba zapadať ako puzzle. Nechajme preto Russa aby nám ukázal svoj svet. Nechajme Westbrooka prepnúť sa do svojho „Beast mode“ !
Zdroj: SLAM, CBSS
