Keď prvýkrát stretol ,,monštrum'' Cháru, triasol sa. Do rit*!, ten mal ale stisk, vraví
Len nedávno sa krídelník Los Angeles Kings prvýkrát vrátil na ľad Bostonu Bruins ako súper. V Bostone strávil 8 vydarených rokov. Teraz organizácii „medveďov“ napísal ďakovný otvorený list, v ktorom čo-to prezradil aj o prvom stretnutí so Zdenom Chárom, ktoré bolo viac než zaujímavé.
„Keď som prišiel do Bostonu, nemal som žiadne vedomosti o histórii Bruins. Poznal som len mená Orr, Bourque a Neely. Vyrastal som vo Vancouveri v deväťdesiatych rokoch. Moji rodičia sa narodili v Juhoslávii a neboli veľkými hokejovými fanúšikmi. Čokoľvek čo som počul o hokeji bolo z 99% o Maple Leafs alebo Canucks,“ otvoril svoje rozprávanie dôrazný krídelník, ktorý v úvode svojho pôsobenia v Bostone nedokázal rozpoznať legendu „medveďov“ Johnnyho Bucyka.
Až tak mu ale neznalosť nevadila. Keď v roku 2007 prišiel do tréningového kempu Bostonu, pridelili mu číslo 62, ktoré nosia zväčša hráči, s ktorými sa do budúcnosti príliš nepočíta a sú preradzovaní do juniorských líg.
„Keď som prišiel prvýkrát do šatne, bol som šťastný, že môžem byť okolo hráčov NHL. Zdeno Chára prišiel medzi nás a snažil som sa vyhnúť očnému kontaktu s ním. Nechcel som, aby videl, že som fascinovaný. Bol som veľmi nervózny a rozčarovaný,“ opisuje svoje prvé stretnutie so Zdenom Chárom pre theplayerstribune.com.
„Zdeno uvidel nové dieťa a namieril si to priamo ku mne. Som dosť vysoký muž. Ale Zdeno je monštrum. Ten chlap je obdivuhodne obrovský. Podal mi svoju obrovskú ruku „Čau, ja som Zdeno. Rád ťa spoznávam.“ Toto mi povedal! Čau, som Zdeno. Ako keby som to nevedel. Celý som sa triasol a Zdeno ma rozdrvil. Jeho stisk bol šialený. Triasol som jeho rukou a myslel som si „Do ri*i!“ Lucic opísal nezabudnuteľné prvé stretnutie s Chárom.
Začal si budovať rešpekt
Okrem Zdena Cháru si Lucica „do parády“ vzal aj rešpektovaný „zlý muž“ Shawn Thornton, ktorý dal Lucicovi hneď na začiatku dobrú radu: „Počúvaj. Nie je to o tom koľkokrát niekoho zdoláš. Ide o to, koľkokrát sa nenecháš zdolať. Nemusíš vždy vyhrať. Len neprehraj,“ počul vtedy 19-ročný „zelenáč“ z úst rešpektovaného bitkára cennú radu.
Tieto slová si vzal k srdcu a upokojil sa. Stále však bol „číslo 62“ a tak si snažil vybudovať čo najskôr rešpekt medzi spoluhráčmi i u vedenia. Pred prvým zápasom proti Dallasu Stars si prezrel súpisku texaského tímu a prezeral si možného súpera pre pästnú výmenu. Neveril si. Myslel si, že ťažkotonážne hviezdy Dallasu sa nebudú „zahadzovať“ so zelenáčom.
„Vybral som si niekoľko uchádzačov. Zápas začal a vedel som, že nebudem hrať veľa. Nastal čas. Moja posledná myšlienka bola. Nemusíš vyhrať. Len neprehraj. Skočil som cez mantinel a uvidel Brada Winchestera. Poriadny drsňák. 195 centimetrov, vyše 100 kilogramov. Nemusel som nič povedal. Len som sa pozrel a on vedel,“ opisuje svoju prvú bitkársku vložku na úrovni NHL.
Z bitky si veľa nepamätá, no pamätá si, že neprehral a jeho spoluhráči boli z jeho výkonu nadšení. Chcel sa predviesť aj pred domácim publikom. V zápase proti Tampe Bay Lightning bol mimoriadne nervózny. Chcel sa však predviesť za každú cenu. Chcel ukázať akým typom hráča je. Vybral si Nicka Tarnarskeho, ktorého do bitky netreba dvakrát presviedčať...
„Jediné, čo si z toho pamätám je krik v aréne, keď ma rozhodca odvádzal na trestnú lavicu. Ten rev... Ó, môj Bože! To je najlepšie! Po zápase som si povedal. Chlapče, čo tak sem priniesť späť starú dobrú tvrdú mentalitu? Toto mesto je pripravené. Milujú to.“
Milan Lucic sa napokon úzko spriatelil s dovtedy „neznámym“ Johnnym Bucyukom, ktorý mu v jeho raste výrazne pomohol. Spoločne so Shawnom Thorntonom ich ostatní začali nazývať „Bratia modrín.“
V Bostone strávil dlhých osem rokov. A boli úspešné. V roku 2011 sa so spoluhráčmi radoval zo zisku Stanley Cupu. „Boston ma v prvých rokoch pôsobenia objal a stal sa mojím domovom,“ nechal sa počuť tvrdý krídelník pochádzajúci z Vancouveru.
Milan Lucic v otvorenom ďakovnom internetovom liste nevedel, kde skôr začať. Má najprv ďakovať Bucykovi, vedeniu tímu, spoluhráčom...? Mnohí si myslia, že jeho najkrajším momentom v Bostone bol zisk Stanley Cupu. Podľa vlastných slov kanadského útočníka to však bolo len vyvrcholenie veľkolepej nezabudnuteľnej cesty.
Lucic vidí ako kľúčovú prehru s Philadelphiou Flyers v play-off 2010, počas ktorej si hráči Bostonu pochopili, čo je to víťazstvo a, paradoxne, po prehranej sérii nabrali víťaznú mentalitu pre nasledujúci ročník. Vo svojej ďakovačke nezabudol spomenúť ani oslavy v dome Shawna Thorntona na Deň vďakyvzdania, ktoré hráči Bostonu doslova museli navštevovať.
Organizácia Bostonu Bruins sa stala jeho druhou rodinou. Internetom sa však vlani začali šíriť správy, že vedenie „medveďov“ sa dôrazného Kanaďana snaží vymeniť. Keďže Lucic nie je príliš aktívny na sociálnych sieťach, správu sa dozvedel od svojho známeho: „LA a Boston jednajú o výmene Lucica,“ znela správa z preposlaného tweetu.
„Pamätám si ako som si povedal: Do ri*i. Skutočne je koniec? Hneď na to som si povedal: Ok. Som súčasťou biznisu.“ Obratom napísal svojej žene, ktorá mu tieto špekulácie potvrdila a hoci sa snažil pokračovať v rozbehnutom dni a tréningu, nemohol prestať myslieť na to ako si oblieka čierno-strieborný dres Kings. Myšlienka prestupu sa mu začala páčiť. Dva Stanley Cupu za tri roky, fyzický štýl, pekné dresy a menšia vzdialenosť do rodného Vancouveru.
To boli dôvody prečo by bol ochotný do Kalifornie cestovať. Večer začal sledovať twitter zrejme ako nikdy predtým. Raz bola dohoda medzi Bostonom a LA na spadnutie, neskôr vraj z obchodu vzišlo. Až zazvonil telefón...
„Dostal som telefonát od Dona Sweeneyho z Bruins. Bol som vymenený. Bol to veľmi emocionálny rozhovor na oboch koncoch. Ak ste naviazaní k určitému miestu, je to ťažké. Potreboval som však novú kapitolu. Potreboval som byť bližšie k mojej rodine vo Vancouveri, zvlášť po tom, čo nás opustil môj otec. Za všetko, čo sa stalo som bol Bostonu veľmi vďačný, no odchod do organizácie Kings bol vzrušujúci,“ spomína si na vtedajšie pocity 191 centimetrov vysoký a vyše 100 kilogramov vážiaci Kanaďan.
A aké boli jeho začiatky v tíme Kings? „Keď som prvýkrát prišiel do šatne, bolo to... Neviem. Cítil som sa opäť ako 19-ročný. Zábavné je, že vzhľadom k môjmu hernému štýlu som sa zrazu musel zdraviť chlapom, s ktorými som dlhé roky zvádzal bitky na ľade. Prišiel som k Jordanovi Nolanovi s veľkým úsmevom. Pobili sme sa v roku 2014, takže to bolo ešte čerstvé, trochu trápne, ale aj taká je naša práca. Už sme v pohode. Našou prácou je teraz kryť si navzájom chrbát. Zábavné, ako to funguje.“
Ako s odstupom času napokon Lucic hodnotí svoj prestup z Bostonu, kde začínal kariéru? „Musím povedať, že každý deň v LA je pre mňa výnimočne šťastný. Myslím si, že som sa nemohol dostať do lepšieho mesta pre mňa i pre moju rodinu. No nikdy nezabudnem oceniť všetko to, čo pre mňa spravil Boston. BOSTON: ĎAKUJEM. ĎAKUJEM ZA VŠETKO,“ pre theplayerstribune.com uzavrel svoje rozprávanie súčasný forward Milan Lucic, ktorý sa v lete nechal počuť, že po roku strávenom v LA odíde do rodného Vancoveru. Veci sa však zmenili a predstavitelia „kráľov“ už pilne pracujú na predložení nového kontraktu pre 27-ročného krídelníka.
Celková 50tka draftu 2006 sa prvýkrát na ľad Bostonu vrátila 9. februára. Lepší návrat do TD Garden si Lucic priať nemohol. Pred duelom mu vedenie Bostonu pripravilo pamätné video a fanúšikovia ho privítali mohutným potleskom. V zápase zaznamenal bilanciu 1+2 a radoval sa z vysokého víťazstva 2:9.