Včera sa uskutočnili na Slovensku preteky Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní po 30 rokoch. No a nemohli prísť v lepšom čase, pretože boli zaslúženou odmenou pre obe naše slalomárky, no pre Veroniku Velez-Zuzulovú zvlášť.

Komentár Filipa Chudého

Kým celý svet sa čuduje nad tým, ako je možné, že v Bratislave, kde nechyrujú o nejakom lyžiarskom kopci, mohla vyrásť jedna z najlepších lyžiarok súčasnosti, tak my sme si možno ani poriadne neuvedomili, akú športovkyňu máme.

Je to síce iba hypotéza, ale dovolíme si povedať, že ak by sa Veronika Velez-Zuzulová narodila o pár kilometrov západnejšie, stala by sa zrejme svetovou lyžiarskou legendou rangu Marlies Schildovej, ba možno ešte aj väčšou. V Rakúsku, kde je lyžovanie náboženstvom, by totiž dostala úplne iné podmienky na rozvoj a tiež celkové zabezpečenie. Zámerne sme si vybrali radšej inú národnosť, pretože je totálne sci-fi, že by na Slovensku dostala čo i len podobné podmienky.

No my môžeme byť iba radi, že Veronika je Slovenka. Jej športový príbeh patrí medzi najsilnejšie u nás, pričom včera sa dočkal akéhosi vyvrcholenia nielen všetkej driny a odriekania, ale aj iných vecí.

Každému je jasné, že Veronika nie je športovým produktom slovenského systému, ale jej rodičov, zvlášť otca Timoteja. Ten bol síce možno na svoju dcéru tvrdý, no zároveň spravodlivý, pričom jeho cesta sa ukázala ako správna. Už v mladosti Veronika naznačovala veľký potenciál, veď bola juniorkou majsterkou sveta, no ani to jej výrazne neuľahčilo cestu, resp. lyžiarsku stopu.

Jej kariéra by sa dala skôr pomenovať ako jeden veľký boj. S materiálovým vybavením, s finančným zabezpečením, so zraneniami, no hlavne so systémom a ľuďmi v domácej asociácii. Veronikine slzy z nedávnej minulosti sú dobre známe, no a tí, ktorí ich zapríčinili, sa jej snažili hodiť ďalšie poleno pod nohy týždeň pred jednými z najdôležitejších pretekov jej kariéry, tých premiérových na domácej pôde, čo v žiadnom prípade nebola náhoda, ale cielený akt. No Veronika ukázala, aká je bojovníčka a vyspelá pretekárka. Vďaka skúsenostiam prekonala aj toto. A dostala za to najkrajšiu možnú satisfakciu.

Veronika vždy túžila po tom, aby si aspoň raz mohla zasúťažiť doma, pričom ako zaslúžený bonus k tomu pridala pódiové umiestnenie. A hoci to bol ďalší športový úspech jej kariéry, najväčšou odmenou bolo to, že 17-tisíc ľudí priamo v Jasnej skandovalo jej meno a tešilo sa spolu s ňou. Každý športovec vám potvrdí, že práve niečo takéto je to najviac, čo môže dosiahnuť.

Aj preto, keď po pretekoch hovorila o najkrajšom dni v živote, to nebola len pripravená fráza, to bol bezprostredný pocit po tom, ako zistila, že všetky tie roky odriekania a bojovania mali skutočný zmysel. Bolo to vidieť aj na jej otcovi, ktorý to podstúpil s ňou, na verejnosti snáď nebol nikdy viac taký šťastný. Včera sa obom dostalo zaslúženého zadosťučinenia za to, čo spravili pre slovenské lyžovanie, oni totiž vedia, čím museli prejsť, aby prišiel tento moment.