Main Content

Milovaný hokej mu zničil život. Teraz to ľutuje, veľa času už nemá

štvrtok, 10. marec 2016 11:00 | Autor: Dávid Lech

Milovaný hokej mu zničil život. Teraz to ľutuje, veľa času už nemá
Milovaný hokej mu zničil život. Teraz to ľutuje, veľa času už nemá | zdroj: © TASR ilustračné

Keď sa v hokejovom svete povie meno Robert Frid ani tí najväčší zanietenci nevedia o koho ide. 41-ročný bývalý „zlý muž“ zámorských klzísk, rozrozprával svoj neuveriteľný hokejový príbeh o tom ako ho láska k športu pripravila o zdravie a dôstojný život. Teraz už len čaká, kedy nastane jeho posledná hodina.

Robert Frid. 41-ročný Kanaďan, si rovnako ako drvivá väčšina malých kanadských chlapcov chcela splniť sen o NHL. Jeho maximom však bolo pôsobenie v nižších zámorských súťažiach. Ako „žoldnier.“ Bol hráčom, ktorý bavil davy obávanými hitmi, tvrdou hrou a, samozrejme, krvavými bitkami.

Spôsob jeho hry si vyžiadal daň na zdraví. Kamkoľvek sa pohne, musí so sebou brať plný batoh liekov. Okolie sa na muža bez zubov pozerá krivo, už na prvý pohľad je to „čudák.“ Nečudujeme sa, niekdajší hokejista si prešiel vyše 75timi (!) otrasmi mozgu a niekoľkokrát po bitke skončil v bezvedomí. V rozhovore pre The Globe and Mail priznal, že mu už veľa času zrejme neostáva.

Frid počas svojej kariéry v juniorke a medzi seniormi absolvoval vyše 100 pästných výmen. Výsledkom nie sú len vybité zuby ale aj rozmliaždený nos natoľko, že cez neho občas nemôže dýchať. 75 otrasov mozgu, ktorými si prešiel spôsobili, že sa mu trasú ruky a má problém s najbežnejšími činnosťami človeka. Má „sklenené“ oči, čo je spôsobené dennými dávkami narkotika Percocets, oxykodónu, nabilónu a lekárskej marihuany, ktorú mu kvôli bolestiam predpisujú doktori.

Tieto problémy ho však paradoxne až tak nemrzia. Fridovi spôsobuje najviac problémov chronická traumatická encefalatopia t.j. degeneratívne ochorenie, ktoré spôsobuje, že má čoraz väčší problém sám so sebou – s fyzickým i mentálnym zdravím. Rob Frid je na tom natoľko zle, že rozhovor s novinárom bola zrejme jeho najťažšia vec, akú za mesiac učiní. Dôvod prečo sa rozhodol ísť so svojimi ťažkosťami na povrch je varovať rodičov mladých hráčov i samotných začínajúcich hokejistov, aby nikdy nezašli tak priďaleko ako on sám.

Hnev si začal vybíjať na súperoch

V 16  rokoch ho opustila mama, ktorá prehrala boj s rakovinou krčka maternice. Mladý teenager si našiel spôsob ako sa dostať z ťažkej straty – v jeho hre výrazne pribudla agresivita a doslova ničenie súperových hráčov drtiacimi bodyčekmi. „Jednoducho máte zlosť, keď stratíte niekoho blízkeho,“ stručne vysvetľoval pre theglobeandmail.com.

Dobre stavaný Frid bol po príchode do tímu OHL London Knights prirovnávaný k rešpektovanému bitkárovi Louiemu DeBruskovi. A to sa pritom dovtedy ani raz nepobil. Musel sa však stať bitkárom, pretože to bol dôvod, prečo sa do tímu dostal.

Jeho sen stať sa čo najlepším hokejistom a zapadnúť do kolektívu bol príliš silný. Časom si vybudoval povesť prvotriedneho bitkára. Boli časy, kedy zhodil rukavice aj šesťkrát za zápas. Jeho bývalý kouč Gary Agnew si na svojho zverenca stále veľmi dobre spomína: „Bol dobrý korčuliar a tvrdo pracujúci hráč.“ Jeho spoluhráč Darryl Rivers obdivoval jeho tímového ducha: „Bol ochotný spraviť pre tím čokoľvek. Nebol ale hráč vhodný do prvých troch formácií.

Po svojom prvom otrase mozgu, ktorý mu spôsobil Ed Jovanovski, začal pred zápasmi i počas prestávok vracať. Nikto však tomu nevenoval väčšiu pozornosť a Frid „pokojne“ nastupoval do zápasov ďalej. V deväťdesiatych rokoch nebol kladený dôraz na otrasy mozgu, dôsledkom čoho prišiel o kariéru aj forward Eric Lindros, ktorý bol po podobnom zranení dokonca označovaný za slabocha.

Samotný Frid si myslel, že vracanie a pravidelné vypľúvanie krvi v noci, sú spôsobené stresom. Neskôr mu pomohol samotný DeBrusk, ktorý mu vysvetlil správnu techniku pri bitkách. Z Frida sa stal doslova „drevorubač na ľade,“ ktorý ničil všetko naokolo. V bitkách porážal dokonca také ťažké váhy, akými boli Eric Cairns či Eric Boulton. Svojou hrou sa prepracoval až do prípravného kempu St. Louis Blues. Tam však opäť utrpel niekoľko otrasov mozgu a miesto v zostave si nevybojoval.

To už znepokojovalo jeho starého otca, ktorý k nemu raz prišiel a povedal: „Kašli na to, Rob, musíš sa z toho dostať. Choď radšej študovať.“ Frid odišiel na univerzitu, kde hral naďalej hokej a popri tom študoval ekonomiku.

Lekári pochybili

Jeden z najhorších momentov nastal, keď Frid v sezóne 1997/1998 v zápase s Columbusom Chill narazil po jednom zo súbojov v rýchlosti hlavou o mantinel. Upadol do takého bezvedomia, že ho na ľade nedokázali prebudiť. Po prevoze do nemocnice sa prebral až keď mu lekár začal vyťahovať z ďasien úlomky zubov. „Cítil som sa, ako keby mala moja hlava explodovať,“ spomína si.

Veľa spomienok však nemá, jeho pamäť mu vypadáva natoľko, že kvantum informácií z minulosti mu jednoducho vypadlo z mysle. Keď sa vtedy prebral, vôbec ho nevyšetrili, či má otras mozgu. V bolestiach cestoval domov. Cena útechy? Šofér autobusu mu zastavil na benzínovej pumpe, kde si Frid kúpil šesť plechoviek piva, aby zabudol na bolesť. Od tej doby začal dôrazný forward meniť kluby a cestovať po viacerých štátoch v USA.

V roku 2003 si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Počas niektorých bitiek mal pocit, ako keby ho udrel blesk. „Necítil som si nič od hlavy až po päty.Keď ma udierali, videl som celý čas len hviezdičky.“ Kariéru ukončil ako 29-ročný. Bolo už však neskoro. „Už nikdy som nemal hrať po tom hite (v Columbuse). Ale my sme nevedeli, aký dôsledok to môže mať. Očakávate vylámané zuby a zlomené kosti, ale neurologické problémy? To je to najťažšie,“ povedal bývalý hokejista, ktorý už vyše desať rokov žije v neustálych bolestiach.

Kvôli týmto problémom prišiel prakticky o všetko. O manželku s dcérou i prácu, ktorú miloval. Svojho času pracoval ako vodič autobusu – vedľa seba mal pripravené vedro, kde pravidelne na zastávkach vracal. Z práce ho časom vyhodili, kvôli jeho zdravotným problémom ho nikam prijať nechcú a ani on sám už nie je práce schopný. Poisťovňa mu za jeho zranenia spôsobené hokejom platí toľko, že sa počas mesiaca vždy musí rozhodovať medzi jedlom alebo liekmi. Boli mesiace, kedy žil len v útulku pre bezdomovcov.

V tých časoch mal samovražedné sklony. Vstúpil do jedného z vyšetrovacích lekárskych systémov v Kanade, kde jeden doktor po prečítaní jeho zoznamu zranení a bolestí odmietol s Fridom spolupracovať, pretože si myslel, že je hypochonder. Iní si zas mysleli, že je závislý na liekoch proti bolesti a týmto spôsobom sa k nim chce ľahko dostať.

Rozsiahle testovanie ale ukázalo, že Frid trpí stratou pamäti, úzkostnými poruchami mozgu, chronickou bolesťou a vo viacerých častiach jeho tela sa začína prejavovať degenerácia. Keď v roku 2011 umreli traja hviezdni bitkári Derek Boogard, Rick Rypien a Wade Belak – Bostonskej univerzite prisľúbil darovať po smrti svoj mozog na výskumy CTE (chronická traumatická encefalatopia).

Stav Roba Frida sa v rámci možností zlepšil. Výrazne mu pomáha psychológ Tony Iezzi, ktorý sa zameriava na prácu s pacientmi s poranením mozgu a chronickými bolesťami. „Môžete napraviť bok, môžete napraviť rameno, ale nemôžete zmeniť mozog,“ tvrdí doktor, ktorý si uvedomuje, že podobné ochorenia vytvárajú „domino efekt“ – „s poranením mozgu totiž prichádza neschopnosť pracovať, z čoho plynú finančné problémy, ktoré vytvárajú problémy vo vzťahoch.

Bob Frid sa tak snaží ako-tak zaradiť do „normálneho“ života. Každé ráno sa prebudí s nevoľnosťou a päťkrát denne sa kúpe v horúcom kúpeli kvôli zmierneniu bolestí. Netají sa ani tým, že ak si nemôže dovoliť kúpu liekov, obracia sa na alkohol.

Stále bojuje na súdoch a dožaduje sa finančnej pomoci od svojich bývalých zamestnávateľov a zároveň má sen, že raz mu bude umožnené aspoň čiastočne opatrovať svoju dcéru Tegan. Jeho snom je vziať ju na výlet vlakom do zoo.

Z „tvrďasa“ rozdávajúceho krvavé rany sa stal 41-ročný trvalý maród, ktorého najvyšším životným cieľom je dostať sa s dcérou do zoo. Aj takéto príbehy prináša hokej. „Nie som ešte pripravený darovať svoj mozog na výskum. Príliš milujem Tegan,“ tvrdí Frid.

Sú momenty, keď má chuť žiť a má veľké odhodlanie. Je veľmi odhodlaný starať sa o svoju dcéru. Je niečo, čo chce povedať. Nie kvôli sebe, ale kvôli ostatným v rovnakej situácii,“ vysvetlil lekár, prečo dostal Frid povolenie na rozhovor s theglobeandmail.com. Samotný hráč so svojím psychológom veria, že vyrozprávanie tohto príbehu spôsobí úbytok bitkárov a samotných bitiek v hokeji. A to napriek tomu, že sú fanúšikmi doslova vyžadované.