Počas takmer osemdesiatich rokov fanúšikovania ho zastavila len Druhá svetová vojna. Dedko Ciccio môže byť vzorom všetkých futbalových nadšencov.

Na svoj vek je neuveriteľne vitálny. Hoci väčšina jeho rovesníkov má vôbec problém so vstaním z postele, Ciccio nevie obsedieť na jednom mieste. Počas pracovného týždňa vypomáha svojmu synovi, vyštudovanému inžinierovi, ktorý sa však rozhodol venovať poľnohospodárstvu. Keď nie je s ním, stretáva sa s dcérou, učiteľkou farmácie. Avšak v nedeľu ide všetko bokom. Každý druhý týždeň nasadne do auta a cestuje niekedy aj cez celé Taliansko, aby videl svoj klub. Provinčný tím Foggia Calcio, ktorý sa momentálne nachádza až v tretej najvyššej talianskej súťaži, je už 79 rokov najväčšou vášnou najstaršieho ultras fanúšika široko-ďaleko.

Prvýkrát sa na zápas vybral ešte v roku 1937. Ciccia presvedčil jeho kamarát, aby sa išli pozrieť do mesta na futbal. Ukradol strýkovi bicykel a spolu s kamarátom šliapal do 54-kilometrov vzdialenej Foggie. Odvtedy tomu klubu absolútne prepadol. 

„Krátko po tom, ako som začal chodiť na futbal, vojna prerušila súťaže,“ spomína. V mladom veku musel narukovať do talianskej fašistickej armády, ktorá ho vyslala bojovať na sever Afriky. „Zajali ma britské jednotky  30. októbra 1942 pri El Alameine. Poslali ma do väzenia do Británie, kde som pracoval v jednej továrni. Mal som sa tam lepšie ako teraz s talianskym dôchodkom v peňaženke,“ odbočí nachvíľu. Rozhovor sa však hneď vráti k futbalu. Aj v zajateckej továrni totiž našiel kamarátov – zanietených futbalových fanúšikov iných talianskych klubov. Sľúbili si, že po skončení vojny sa navštívia, keď ich kluby budú proti sebe hrať.

Od konca vojny ho už nič nezastavilo v tom, aby sa zúčastnil na každom zápase milovanej Foggie. Ani v mladom veku však nebol typickým predstaviteľom fanúšikovskej obce v Taliansku, ktorá sa v mnohých prípadoch vyznačuje agresivitou. „Vojna ma naučila, čo je to mať a rešpektovať život.“ Sám sa považuje za „ultra“, lebo je podľa vlastných slov „schopný urobiť pre svoj klub hocičo“.

„Nech sa deje čokoľvek, nikdy sa nevzdávam a hľadám spôsob, ako ich povzbudiť,“ tvrdí. Precestoval celé Taliansko, od štadióna Juventusu v Turíne až po zápasy v sicilskej Catanii. „Prostredníctvom futbalu vidím celú svoju krajinu. Ak by nebolo tejto vášne, nikdy by som nezažil toľko neuveriteľných miest.“

Ciccio je vzorom pre mnohých fanúšikov, nielen v rámci jeho klubu, kde už je legendou. Jeho spolufanúšikovia spievajú chorály aj na jeho adresu, klub mu ako ocenenie podpory, odovzdáva bezplatné permanentky i ponúka pomoc pri presunoch na jednotlivé zápasy vo vzdialených mestách. Ciccio však na svoj Renault Laguna nedá dopustiť. „Keď odchádzam na nejaký zápas, neuveriteľne mi to dobíja energiu,“ hovorí. „Pripravím si jedlo a beriem ho so sebou, veď nebudem kupovať minerálku za 2 eurá, či sendvič za 5.“ Ak jeho tím hrá u súpera o 20:30 večer, Ciccio vyštartuje ráno a vracia sa neskoro v noci, často po niekoľkostokilometrovej púti. 

„Máš síce 90, no mentálne si sa zasekol vo veku 18 rokov,“ vyčíta mu ešte dnes jeho dcéra, bojaca sa o otcovo zdravie. Ciccio sa však neplánuje svojej vášne vzdať. Aj tejto generácii fanúšikov chce totiž odovzdať odkaz. 

Na každý zápas chodí s transparentom „Mier medzi ultras“ a práve túto filozofiu sa snaží šíriť aj medzi fanúšikov, ktorí by mohli byť jeho pravnukmi. Pre Ciccia láska ku klubu znamená aj rešpektovať súpera. „Obdivujem súperových fanúšikov a podporujem moju Foggiu tým, že mávam našou vlajkou. To je moja filozofia,“ vysvetľuje.

Možno aj preto, že vo svojom veku už sám „vyšiel z módy“, Ciccio je chodiaci závan minulosti, v ktorej o nenávisti či násilnostiach medzi fanúšikmi tak, ako v prípade moderného futbalu, nebolo ani slychu. Cez futbal sa podľa neho dá sledovať aj vyšší cieľ. „Ak sa naučíte rešpektovať súpera a jeho fanúšika vo futbale, naučíte sa rešpektovať iných v celom vašom živote,“ hovoria z Dedka Ciccia desaťročia skúseností.