Po ďalšom európskom vypadnutí Arsenalu sa ponúka otázka. Je Arsene Wenger schopný dostať tento klub na vrchol?

Komentár Jakuba Mihálika

„Som sklamaný z výsledku, ale hrali sme proti tímu s tromi najlepšími útočníkmi na svete,“ povedal po vypadnutí Arsenalu jeho tréner Arsene Wenger. Ako hodnotenie tohto dvojzápasu sú Wengerove slová akceptovateľné. Veď Barcelona je zrejme naozaj momentálne bezkonkurenčným favoritom na zisk ušatej trofeje. No na Arsenal sa treba pozrieť väčšou optikou. 

Tá hovorí jasne. Za šesť rokov Arsene Wenger nedokázal dostať svoj tím ďalej ako do osemfinále Ligy majstrov. Hoci anglickým klubom sa v uplynulých rokoch všeobecne v európskych pohároch nedarí, do štvrťfinále Ligy majstrov aj tak prešli všetci ligoví rivali Arsena Wengera. Chelsea, Manchester United, dokonca aj Tottenham, ktorý na to potreboval oveľa menej príležitostí ako Gunners a dokonca už aj Manchester City, teda klub, ktorý len pred onými šiestimi rokmi začal svoj útok na tituly a ktorý mnohí fanúšikovia považovali za „prekliaty“ v európskych pohároch. 

Samozrejme, žreb neovplyvníte. A tak sa Arsenal až štyrikrát za spomínaných šesť rokov postavil Bayernu a Barcelone. Čo však môžete a musíte ovplyvniť, je ten zvyšok. Ani keď minulý rok čelili odpisovanému Monaku, Gunners nedokázali postúpiť. A za ešte väčšiu vinu im dávam, že za oných šesť rokov nehrali už v základnej časti tak, aby sa v osemfinále vyhli gigantom. 

Stačí sa pozrieť na uplynulú jeseň. Arsenal absolútne podcenil zápasy s Dinamom Záhreb a Olympiakosom a súperi ich zákonite trestali. Liga majstrov nie je Ligový pohár, do ktorého môžete nastúpiť s omladenou zostavou a s pocitom, že sa vám nič nemôže stať (prípadne prekvapujúco vypadnete a zhodíte to na omladený káder). Arsenal musel vôbec svoje osemfinále zachraňovať na poslednú možnú chvíľu. Preto čelil (opäť) silnému súperovi, ktorý mu vystavil stopku. To, že za šesť rokov nedokázal klub považovaný za giganta z gigantickej anglickej ligy vyhrať svoju základnú skupinu ani raz je do veľkej miery vina trénera. Až potom môžeme prihliadnuť na Wengerove slová o tom, že štyrikrát mali smolu na osemfinálového súpera. 

Zdá sa, že pre francúzskeho lodivoda sa výhovorky stávajú pracovnou metódou. Na rozvinutie svojich trénerských schopností má vytvorené najlepšie podmienky. Bezhraničnú dôveru vedenia klubu, ktorý vedie najdlhšie spomedzi všetkých aktívnych koučov v top európskych ligách. Dostatočnú fanúšikovskú základňu, ktorá prináša do klubovej pokladnice peniaze a vďaka klubovej stratégii stabilný finančný rast, ktorý mu umožňuje angažovať hviezdy svetového futbalu. Aj tak však dlhodobo nedokáže preraziť. 

Stabilita výkonov je dôležitá, to určite. A to, že klub nevynechal účasť v Lige majstrov ostatných šestnásť rokov, je famózna bilancia. Avšak aj prekypujúca trpezlivosť fanúšikov Arsenalu naznačuje, že „nadpriemernosť“ nestačí. Wenger potrebuje tituly. Alebo aspoň prienik medzi najlepších v Európe. 

Dlho sa Wenger obraňoval tým, že Arsenal nestačil na najlepších kvôli výstavbe štadióna, ktorý zlhtol obrovskú časť klubových financií a tie potom chýbali v prestupových obdobiach. Keď štadión vyrástol a Arsenalu sa uvoľnil priestor na dýchanie, Wenger našiel ďalší dôvod, prečo ešte Arsenal nedorástol na najlepších – budujúci sa káder, v ktorom mladíci potrebujú čas na to, aby vyzreli. Prešlo pekných pár rokov, štadión je postavený, financie stabilizované, káder doplnený drahými posilami, mladíci, na ktorých Wenger chcel postaviť budúcnosť Arsenalu ako Walcott, Oxlade-Chamberlain a ďalší už dávno nie sú mladíkmi...no a výsledky stále nikde. 

Konkurencia v Anglicku je náročná, o tom nikto nepochybuje. No napríklad v tejto sezóne sa hlavní (proklamovaní) súperi Arsenalu v boji o titul, menovite United, City, Chelsea či Liverpool, viditeľne trápia. S trénermi, zraneniami, hráčmi a najmä identitou. Arsenal svoju identitu má, vďaka dve desaťročia trvajúcemu pôsobeniu Wengera na lavičke. Aj tak však opäť stráca v boji o titul (a zrejme ho nakoniec ani nezíska). 

Tak kde je chyba? Verní fanúšikovia Arsenalu si to zrejme nechú priznať, no odpoveďou môže byť práve Arsene Wenger. Jeho prekrývanie reality čiastkovo správne vyzerajúcimi výhovorkami znemožňuje Arsenalu posunúť sa ďalej. Francúzsky kouč vybudoval v Arsenale veľkú vec. Generáciu hráčov, ktorých stabilitu výkonov by mohli závidieť aj ostatné európske veľkokluby. Zároveň však vybudoval aj generáciu hráčov, ktorí nie sú schopní prekročiť tieň nadpriemernosti. 

Arsenal možno podrží svojho trénerského guru vo svojej pozícii. Možno mu dá ďalší rok, dva, päť a možno Wenger nakoniec „čosi“ predsa len získa. Alebo sa Wengerovi poďakuje za famózne odvedenú prácu a do klubu privedie niekoho nového. Niekoho, kto nebude žiť v minulosti a niekoho, kto dokáže posunúť Arsenal na novú úroveň.