Slovenskí hokejisti podali proti ruskej reprezentácii hanebný výkon, ktorého výsledkom je najvyššia domáca prehra v histórii. Rusi nám dali zaslúžene kanára, čo nemožno len tak prehliadať.

Komentár Filipa Chudého

Slovenská hokejová reprezentácia utrpela najvyššiu domácu prehra v histórii. Toto konštatovanie možno použiť po štvrtkovom zápase s Ruskom. Zborná našich hokejistov rozobrala v Košiciach do poslednej súčiastky. A najhoršie na tom je to, že sa ani veľmi snažiť nemusela. Proste len po prvej tretine hodila namiesto neutrálu jednotku a naši tejto rýchlosti už nestíhali.

Jedna vec je nevedieť dokonale ovládať puk a druhá zas ani nestíhať za súperom. Kým to prvé je viac-menej o talente, to druhé sa dá natrénovať. Ale je už zbytočné rozprávať o tom, že naši hráči nevedia hrať vo vysokom tempe. Veď až na malé výnimky hrajú všetci celú sezónu v spomalených ligách. Potom sa nemožno čudovať, že nestíhajú hráčov, ktorí hrajú prestížne súťaže.

No najviac aj tak zarazilo to, že u našich hokejistoch chýbala už aj bojovnosť, čo má byť absolútne samozrejmá vec aj v siedmej horskej lige. Bojovnosť je vec, ktorá sa ani nemá chváliť, to je proste absolútny základ. Ak totiž niekto mieni v hocakom športe na akejkoľvek úrovni podať odovzdaný výkon, radšej nech na ihrisko ani nelezie, lebo to dopadne podobne. Obrazne povedané, keby to naši skrečovali ešte pred zápasom, nedostali by tenisového kanára, ale len päťku.

No hlavne pre reprezentačného trénera Zdena Cígera je pozitívne, že sa tento zápas hral. Aspoň vie, koho môže poslať domov. Popravde si to zaslúžia všetci bez výnimky, oni sú totiž strojcovia najväčšej domácej potupy, akú náš hokej v jednom zápase utrpel. Nikdy sa na domácom klzisku takto vysoko neprehralo. Hráči môžu byť vlastne radi, že dostali z tribún len trochu piskotu, zaslúžili by so totiž niečo horšie.

V dvoch zápasoch za sebou sme prehrali tenisovým spôsobom, čo už asi nebude náhoda. Pritom sme nastúpili len proti béčkam, ak nie céčkam Rusov a Fínov. Ich hráči ukázali, ako sa má bojovať v národnom drese, naši ho ani poriadne nedokázali prepotiť.

Brankári nič nechytili, obrancovia nič neubránili, a útočníci? Vlastne akí útočníci, veď my už takmer žiadnych nemáme. My máme len hráčov, čo stoja pred obrancami a nič nerobia oboma smermi, maximálne len zavadzajú. No ani nie súperom, pre tých sú iba tréningovými kužeľmi.

Zdeno Cíger urobil dobre, že sa rozhodol dávať šancu mladším, pretože predchádzajúca generácia už v ostaných rokoch evidentne zbytočne nadsluhovala a nemala záujem trochu riskovať. Počas sezónnych turnajov práve vďaka verve sa na našich bezmenných hokejistov dalo pozerať. Hráči sa bili o svoju šancu, hoc aj na úkor zranenia. Teraz to chýba a preto sme pre súperov takým ľahkým sústom.

Musíme sa k tomu vrátiť, hoc aj nepopulárnymi spôsobmi, napríklad vyhodením hráčov na výstrahu pre ostatných, pretože takýto hanebný výsledok nemožno za žiadnych okolností prehliadať. No malé ryby sa už poslali domov, čo tak jednu veľkú? Pretože hlavne výkony predpokladaných ťahúňov sú v príprave katastrofálne. Ak pošleme jednu „hviezdu“ domov, možno sa pri ostatných rozžiari aspoň kontrolka, že pozor, MS nemusia byť isté a tiež by to mohlo psychicky pomôcť pracantom, aby zacítili skutočnú šancu na MS. Minimálne by sme tým nič nestratili, pretože nebojujúci hráč, nech má hocaké meno, je nám aj tak nanič.