Pred desiatimi rokmi bol klub takmer na dne. Expresne rýchlo sa však pozviechal a vytvoril dynastiu, ktorá v súčasnom futbale len ťažko hľadá konkurenciu.

Komentár Jakuba Mihálika

Priznám sa, keď som videl výsledky a výkony Juventusu v úvode tejto sezóny, neveril som, že by mohli získať titul. Zdalo sa, že strata kostry tímu v podobe Téveza, Pirla a Vidala zlomí Bianconeri tohtosezónny väz. A že bude chvíľu trvať, kým sa zase stanú dominantnou silou v Taliansku. 

Tá chvíľa však trvala asi len dva mesiace. Potom v klube, ktorý je v područí najväčšej talianskej automobilky, prišlo k naštartovaniu motora, a ten nie a nie sa zadrieť. Juventus získa ďalší titul. Už piaty za sebou. A všetko nasvedčuje tomu, že klub spod Álp môže dominovať talianskemu futbalu aj v ďalších rokoch. 

Pred desiatimi rokmi prišiel jeden z najčiernejších momentov histórie klubu. Po prevalení úplatkárskej aféry, známej ako Calciopoli, Juventus preradili do nižšej súťaže. Všetky predpoklady naznačovali, že to bude trvať poriadne dlho, kým sa slávny klub opäť dostane na výslnie.
Pre Juve to však bolo akoby nakopnutím a v extrémne krátkom čase predstihli svoju spiacu konkurenciu o toľko koňských dĺžok, koľko má koní pod kapotou najsilnejšie auto koncernu FIAT. 

Majitelia dosadili do vedenia správnych ľudí. Prišla výstavba štadiónu, prvého v Taliansku, ktorý patril nejakému klubu, nie mestu. S tým prišli vyššie návštevy, viac peňazí, viac sponzorov, zdravšie financie a lepší „personál“. Prišli modernejšie a rozumnejšie rozhodnutia, ktoré totálne deklasovali turínsku konkurenciu. 

Keď Juve vypadlo do Serie B, hovorilo sa, že moc na dlhé roky prevezmú milánske kluby Inter a AC. V obidvoch prípadoch sa však skĺbil zmenšený záujem ich ikonických majiteľov so zaspatím na vavrínoch ich výkonných riaditeľov. A tak, keď prišlo obrodenie Juventusu, oba milánske celky ostali stáť s otvorenými ústami. Zareagovať síce skúšal aspoň Neapol, no aj v jeho prípade prišli chyby, ktorých sa Juventus vyvaroval. 

Bianconeri napríklad stavili na kontinuitu. V časoch, keď ešte okupovali stred tabuľky po návrate zo Serie B, zvolili za trénera Antonia Conteho. Bývalý kremenitý stredopoliar pruhovaného mužstva priniesol do tímu „spirito juventino“, ktorým strhol svojich hráčov. Priniesol systém, na ktorý nadviazal aj Allegri, a tak si hráči nemusia neustále zvykať na novú a novú hru, ako je to napríklad v prípade Neapola či AC Miláno. 

V klube vsadili na rozumné prestupy, ktoré boli v časoch ekonomickej krízy v Taliansku nevyhnutnosťou. Zadarmo prišli do Turína takí hráči ako Andrea Pirlo, Paul Pogba, Kingsley Coman či neskôr Sami Khedira. Bieločierni dali šancu mládeži, veď spomínaný Pogba, ale aj Paulo Dybala, Alvaro Morata či Stefano Sturaro patria medzi výkvet súčasnej futbalovej omladiny. A mládež sa im odpláca, nielen dobrými výkonmi, ale aj ružovými vyhliadkami na budúcnosť. 

Juventus má našliapnuté na to, aby svoju súčasnú päťročnú nadvládu natiahol pokojne aj na celú dekádu. Ich súperi v domácej súťaži totiž poväčšine bojujú sami so sebou. Juventus je natoľko finančne stabilný, že nepotrebuje predávať svoje hviezdy, no ak by ich aj za sumy blížiace sa sto miliónom predali (Pogba, Dybala), táto sezóna dokazuje, že zdravé klubové prostredie umožňuje straty veľmi rýchlo vykryť. 

Hamšík, Kucka a spol. budú musieť vo svojich kluboch veriť v mini-revolúciu svojej politiky. Inak je celkom možné, že sa pádu Juventusu z futbalového trónu už v pozícii aktívnych hráčov nedočkajú. Turínčania totiž vybudovali dynastiu, ktorá má obdobu asi len vo Francúzsku, možno v Nemecku. Avšak za oveľa menej peňazí ako PSG a za oveľa kratší čas ako Bayern.