Ak vidíte pohár poloplný, nie poloprázdny, musíte byť s prípravou našich hokejistov spokojní.

Komentár Jakuba Mihálika

Po prvom zápase proti Dánsku by sa dali nájsť všakovaké negatíva. Že sme stále nezistili, že hokej sa hrá 60 minút. Že vieme laxnosťou takmer dobitého súpera posadiť na koňa prakticky za niekoľko sekúnd. Že, ak sa nám už konečne podarí nad niekým viesť, podceníme ho. Prípadne, že aj tento zápas potvrdil psychickú labilnosť športovcov spod Tatier.

Ale ja radšej pohár vidím poloplný ako poloprázdny, tak sa na negatíva nebudem sústrediť. Veď aj pán tréner povedali, že mu už z toho je do smiechu. Tak sa radšej nad včerajším zápasom pousmejme.

Veď ukázal aj veľa pozitívneho, a na to sa treba sústrediť viac. Negativity bolo už dosť a, zdá sa, nepoučili sme sa z nej. Treba zmeniť prístup.

Hoci sa zdá, že táto príprava prináša (skoro) samé zlé výsledky, netreba ich preceňovať. V podstate nám poskytla možnosť vyskúšať si takmer všetky možné scénare priebehu zápasov. Vyskúšali sme si, aké je to doťahovať trojgólové manko, vyskúšali sme si, aké je to schytať debakel, otriasť sa a ísť do ďalšieho zápasu a v ňom schytať ďalší. Vyskúšali sme si trestné strieľania, výhru i prehru v predlžení. Natrénovanú máme možnosť, že rozhodcovia budú pískať proti nám i pre nás. Zažili sme, keď súper zápas otočil, aj keď sa nebezpečne priblížil, no odrazili sme útok v hodine dvanástej (alebo pár sekúnd po nej). Takéto lekcie našim mladým hráčom môžu len a len pomôcť.

Aj včera sme mohli zápas pohodovo doviesť do víťazného konca. Ale takých zápasov veľa na šampionáte nebude, takže na zápas proti Dánsku sa skôr treba pozerať tak, že sme celý zápas viedli, potom chvíľu nie a potom zase áno a tak to aj ostalo. Je lepšie dvakrát vyhrávať ako raz prehrať, no nie?

V úvode prípravy sme hráčov kritizovali za to, že v plnom nasadení vedia odohrať len jednu tretinu zo zápasu. Včera to už boli tretiny dve. Vzostupný trend je tak úplne zrejmý.

V siedmom zápase sme našli aj prvú ideálnu útočnú dvojičku, dokonca možno aj trojičku a dokonca v prvej formácii, čo je podľa mňa tiež dosť pozitívne.

S odmietnutím Čajkovského sa definitívne uzavreli možnosti príchodu posíl, takže už nám nejakí Hossovia, Tatarovia či Hrivíkovia nebudú motať hlavy a budeme sa môcť sústrediť na tých, ktorých prišli. Čajkovský by navyše v Rusku zrejme čelil otázkam, či nie je potomok Pjotra Iljiča, čo by takisto tímovému sústredeniu príliš neprospelo.

Uplynulých dvadsaťštyri hodín teda treba vnímať len a len pozitívne. Veď hokej, a šport celkovo, má vyvolávať pozitívne emócie. Tak sa radšej zasmejme spolu s trénerom a verme, že po smiechu nepríde šampionátový plač. Je to zdravšie ako sa rozčuľovať.