Dvojzápas proti Dánsku , so všetkými svojimi chybami, naznačil, akou cestou sa uberať.

Komentár Jakuba Mihálika

V uplynulých týždňoch som čítal dva zaujímavé rozhovory, v ktorých legendy nášho hokeja, Igor Liba a Ľubomír Višňovský vyjadrovali ľútosť nad tým, aký sa hrá na Slovensku hokej. “Dali sme sa na zámorský štýl a prestali sme hrať náš československý. To je veľká škoda, mali by sme to vrátiť,” povedal pre sportinak.sk Ľubo Višňovský.

Pripomenulo mi to pocity, ktoré som mal na majstrovstvách sveta v posledných rokoch. Náš (nielen) reprezentačný hokej stratil identitu. Tvár, ktorú získaval v predošlých dvadsiatich rokoch, a kvôli ktorej nám palce neraz držali aj nezainteresovaní, od fínskych komentátorov až po kanadských divákov. 

Ak sa nad tým zamyslím, jedným (zďaleka nie jediným) z dôvodov, prečo sa v uplynulých rokoch našej reprezentácii nedarilo a prečo sa aj medzi fanúšikmi objavila výrazná frustrácia, je naozaj to, že nevieme, aký hráme hokej. V závislosti na trénerovi a dokonca momentálne nálade, preberáme rôzne trendy, hoci na to nemáme stavaných hráčov. Analogicky s futbalom, ak klub mení trénerov a s nimi herné štýly, futbalistom sa žiadny nedostane pod kožu tak, aby v ňom mohli vynikať. Rovnako to nemôže fungovať ani v hokejovej reprezentácii.

Včera som videl záblesk rokov minulých. Toho, aký hokej sme zvykli hrávať, na akom sme vyrastali my, no najmä hráči. Kombinačný, ľúbivý, zábavný.  Taký, v ktorom radšej vyhráte (ale aj prehráte) 5:4 ako 1:0. Taký, ktorý prináša aj svoje chyby. Veď koľkokrát sme hromžili na to, že si naši prehrali zápas, či umreli na krásu, už v časoch, keď hrávali tí, na ktorých s nostalgiou spomíname.

Hej, je to možno len jedna tretina jedného zápasu. Ale podobné náznaky sledujeme v tíme Zdena Cígera od jeho nástupu na trénerskú lavičku. Toto je cesta, ktorou by sa mal slovenský hokej uberať! Napriek tomu, že tá cesta možno so sebou nesie zopár rizík. Sám Zdeno v takom hokejovom štýle vyrastal a hrával, preto je mu určite bližší ako Vujtkovi, Hanlonovi či ďalším. 

Samozrejme, nemôžeme očakávať, že teraz podobnými kombináciami budeme každý rok točiť Kanadu, Rusov či Švédov. Avšak je to základ, z ktorého sa treba odraziť. Mimochodom, týchto súperov sme porážali svojim štýlom, nie tým, že sme sa im (neúspešne) snažili vyrovnať v tom ich.

Povedali sme si, že odchodom zlatej generácie sme stratili ofenzívnu silu, a tak sme prešli na defenzívnu taktiku. No zabudli sme to povedať hráčom, ktorí boli vychovávaní v inom duchu, ofenzívnom, hoci možno nedosiahli kvality svojich zlatých predchodcov. Ak však vychovávame hráčov ako Réway, Hudáček, Jurčo a ďalších, musíme využívať to, v čom vynikajú, nie to, čo by sme z nich chceli mať a čo sme odpozerali od iných.

Duo Cíger – Švehla má svoje zrejmé rezervy. Avšak, ak sa rozhodli priniesť do reprezentácie hokej, ktorého boli obaja predstaviteľmi, môžu byť úspešní. Možno nie na týchto majstrovstvách sveta, možno nie na tých ďalších. Možno však ich prínos prerastie jeden či dva šampionáty. Ak vrátia slovenskému hokeju tvár. Ak naša reprezentácia bude po rokoch hrať konečne hokej.