Atlético Madrid vynášame do nebies za to isté, za čo sme Chelsea skopávali pod čiernu zem. Prečo?

Komentár Jakuba Mihálika

Déja-Vu. Guardiola nastupuje do odvety semifinále Ligy majstrov po prehre 0:1 na pôde mierneho outsidera dvojduelu. Turecký rozhodca Cuneyt Cakir dá jeho tímu v prvom polčase miernu výhodu (vtedy červená karta, teraz penalta), no aj tak rolu favorita doma nezvládne a do finále postúpi tím, odhodlaný ubrániť jeho tiki-taku zubami-nechtami. 

Pred štyrmi rokmi, keď Guardiolovu Barcelonu vo veľmi podobnom zápase porazila londýnska Chelsea, fanúšikovia hromžili. Vraj Chelsea si postup nezaslúžila, lebo ten autobus, ktorý hrá, je reklama na antifutbal. Dnes, keď Guardiolov Bayern vyradilo Atlético Madrid, sú reakcie o čosi iné. Prečo bol spôsob Chelsea odsúdeniahodný, keď o štyri roky neskôr za podobný štýl Atlético chválime? 

Hoci Chelsea vtedy a Atlético teraz majú veľa spoločného, sú to predsa len rozdielne prípady. Chelsea sa od príchodu Romana Abramoviča do klubu  stala synonymom novodobého klubu so zahraničným kapitálom, ktorý skupuje veľké hviezdy svetové futbalu za ešte väčšie peniaze. Predchodca Manchestru City či PSG. Skutočne hviezdny tím. Preto futbaloví priaznivci očakávali, že s „veľkými“ klubmi, ktoré chceli zosadiť z ich európskych pozícií, budú hrať otvorenú partiu. O to viac sklamaní boli, keď hviezdami prešpikovaný tím ponúkol tvrdú defenzívu, v časoch, keď futbal s vysokým držaním lopty bol „v kurze“.

To Atlético je celkom iný prípad. Celý klub od trénera až po hráčov je typickým príkladom outsidera, ktorý sa snaží uspieť, napriek predpokladom.Tvrdí bojovníci, ktorí sa k Rojiblancos pridali ešte ako pomerne neznámi hráči a až v tom drese sa vypracovali na veľké postavy futbalu. 

Atlético je stále klubom, ktorý je skôr zdrojom talentov pre veľkokluby ako cieľovou destináciou hviezd. Miestom, kde si neznámy hráč vie spraviť meno a posunúť sa ďalej. Tvrdou prácou. Preto nikto automaticky neočakáva,že by Atlético vyhrávalo, ba čo viac, hralo s futbalovými gigantmi otvorenú partiu.

Rozdiel je aj v tréneroch. Chelsea majú fanúšikovia zafixovanú ako tím Josého Mourinha. V podstate to bol on, kto ako prvý s The Blues hral ten toľko spomínaný autobus. Je jedno, že v onom roku 2012 stál na jej lavičke Di Matteo. Mourinho o sebe vyhlasoval, že je The Special One. No na hre Chelsea nebolo nič special. Simeone je iný. Je to "chlapík odvedľa", nie je na ňom nič špeciálne. Teda, až na jeho trénerské schopnosti. 

Atlético bolo Leicesterom, skôr, ako sa Leicester (ten majstrovský) objavil. A ľudia majú radi tých, ktorým nikto neverí. Preto Atléticu akosi prirodzene držia palce, preto je u nich obľúbený. Preto úplne inak vnímajú, ak predvádza podobný futbal ako Chelsea, ktorú mnoho z nich za to isté neznáša.