Som športový redaktor. Nie, nebaví ma písať negatíva na slovenských športovcov. Vyčítať im nedostatky, chyby, omyly. Nezbieram lajky, nezaujímajú ma kliky.

Zaujíma ma šport, hokej. Je to moja najväčšia vášeň. Prvé majstrovstvá sveta som sledoval ako šesťročný, keď sme v B kategórii bojovali o postup medzi elitu. Vtedy to bola vec národnej hrdosti. Sledovali to všetci. Už len pre tu krivdu, ktorú sme vtedy cítili. Odvtedy som nevynechal asi ani jeden zápas reprezentácie.

Nenamáham sa preto, aby som niečiu snahu pochoval pod čiernu zem. Mňa zaujíma to, aby životom ťažko skúšaný Slovák našiel nejakú potechu aspoň v športe. Aby si zakričal, že jeho reprezentant, chlapec z vedľajšej dediny, dokázal čnieť nad chlapcom z inej krajiny, ktorý možno pracuje v diametrálne odlišných podmienkach. Aby mal aspoň chvíľu radosť z toho, že tá krajina, v ktorej sa dennodenne lopotí, vie vychovať aj niekoho úspešného.

Preto kritizujem, keď to niekto fláka. Keď niekto bráni mantinel namiesto hráča. Keď niekto nedáva za reprezentáciu všetko. Keď sa háda so spoluhráčmi priamo na striedačke. Keď sa psychicky zloží pri prvom náznaku problémov. Keď si myslí, že z výsledkov národného tímu sa nestrieľa. Keď len mykne plecom nad tým, že sa mu nepodarilo vyhrať, hoci mohol. Vraj čo už. Veď na chlebík si zarobí aj tak v tom Švajčiarsku, Rusku alebo v Amerike.

Zažil som hokejové časy, keď to nebolo jedno. Keď individuálne štatistiky neboli tým najdôležitejším. Keď to, že si na facebooku mohol niekto napísať ako povolanie “hokejista”, neznamenalo, že je prezident vesmíru. Keď to znamenalo istú dávku zodpovednosti voči všetkým tým ľuďom, ktorí možno kritizujú, ale každý rok si nájdu aspoň dva týždne, počas ktorých sa pre nich akoby zastavil svet. Aby vyjadrili čo najväčšiu podporu tým, ku ktorým vzhliadajú.

Preto aj mňa trápi, keď vidím, čo sa deje so slovenským športom. S hokejom obzvlášť. Aj mňa trápi, keď vidím, že slovenský reprezentačný dres už dávno nie je tým, čím ho budovali všetci, od Šťastného, cez Demitru, až po Šatana. Preto ani ja neviem zniesť, ak reprezentácia predvádza to, čo predvádza momentálne v Rusku.

Nie je to o kvalite. Klišé o tom, že sa hokejový svet vyrovnáva (asi len mimo Severnej Ameriky), naznačuje, že sú všetci kvalitatívne približne rovnakí. Je to o tom, kto s akým zápalom vo svojom reprezentačnom drese ten hokej hrá.

Zdá sa, že u nás sa tých zapálených nájde málo. Ak už sa zapália herne, nezapália sa psychicky. Systematicky, takticky alebo inak – icky. Až kým sa toto nezmení, nebudeme môcť reprezentačné zápasy komentovať tak, ako by sa patrilo. S vášňou, zanietením a odhodlaním. Dovtedy budú naše slová rovnaké, ako výkony našich športovcov. Nemastné. Neslané. Oničom.