Nie, nechcem písať tým, čo dobojovali v Petrohrade. Tým už hrajúcim, či nebodaj končiacim hokejistom. Pre tých už je v podstate neskoro. Kvalitatívne už veľmi neporastú.

Nechcem sa prihovárať trénerom alebo nebodaj funkcionárom, korí sú zodpovední za stav dnešného hokeja na Slovensku. Tým nie, tým sa musí prihovoriť svedomie.Tento dopis je pre všetkých tých, ktorí sú dostatočne mladí na to, aby sa v budúcnosti stali hokejistami, športovcami.

Viem, doba je ťažká, lákadiel veľa. Žijeme v dobe (a krajine), v ktorej je jednoduchšie nájsť milión výhovoriek ako niečo reálne urobiť. Žijeme v dobe, v ktorej vám budú hádzať polená pod nohy a keď nie iní, hodíte si ich sami. Skončíte ešte skôr ako začnete, lebo ste od susedovho bratranca počuli, že v športe sa dá uspieť len, ak máte bohatých rodičov. Skončíte ešte skôr ako začnete, lebo šport na Slovensku uživí len zopár vyvolených. Tak načo vôbec pokúšať šťastie.

Viem, je to o veľkom odriekaní. Sám som vstával v sobotu o šiestej a miesto rozprávok som šiel voňať prepotené výstroje na zimný štadión. A odriekanie sa v dnešnej dobe nehodí, veď od Zuzy Plačúcej (či ako sa volá) až po kamaráta, ktorý má bohatého otca, sa vám všetci snažia nahovoriť, že by ste boli blbí, ak by ste makali.

Verte mi, nie je to tak. Každý jeden úspešný športovec (áno, aj ten, ktorého obdivujete) vám potvrdí, že bez driny to nejde. Že, keď už si myslíte, že ste „king“, lebo ste lepší ako spoluhráči, musíte ešte pridať, aby ste boli lepší aj ako protihráči. No každý jeden z nich vám tiež potvrdí, že to stojí za to. A nielen kvôli peniazom.

Nie, nie všetci z vás to môžu dotiahnuť a dotiahnu na hráča NHL. Nie všetci z vás sa budú topiť v miliónoch. No aj vaši rodičia, ktorí vám možno tento dopis čítajú, vám potvrdia, že už len ten pocit z detstva, ktoré sme strávili športovaním, stojí za to. Môžete prejsť 20 levelov vašej najobľúbenejšej počítačovej hry, no ani to sa nevyrovná tomu, keď celý deň strávený „vonku“ preruší len mamino volanie na obed.

Mimochodom, rodičia. Tento list je aj pre vás. Až príliš často počúvame, ako ste práve vy tou psychickou brzdou športovania dieťaťa. Až príliš často počúvame, že po prvom tréningu si myslíte, že máte doma druhého Hossu či Cháru. Že po jednom členskom príspevku rozhodujete o tom, kto má byť v prvej formácii a kto nie. Viem, chcete deťom dopriať to, čo vám dopriate nebolo. Ale pamätajte, pod tlakom sa snáď ešte žiadna hviezda nezrodila.

Prečo píšem týchto pár riadkov? Chcem, aj cez rodičov, motivovať mladých k športu, špeciálne k hokeju. Postupne sme aj my vyčerpali apelácie na funkcionárov, sponzorov. Súčasným „hráčom“ nakladáme až dovtedy, kým si uvedomíme, že oni sa aj zrejme naozaj snažia zo všetkých síl. No nemôžu za to, že sme na Slovensku nevychovali takých, ktorým by tie sily stačili na svetovú elitu. Jedinou ostávajúcou šancou, ako zachrániť slovenský hokej, tak je práve v mladých. V tých, čo sa ešte len chystajú, ale aj tých, čo sú na začiatku svojho hokejového života.

Práve im chcem odkázať, aby pre šport, ktorý majú radi, niečo urobili. Aby vzali hokejku, puk (alebo loptičku), korčule a trénovali až do úmoru. Opakujem, stojí to za to. Nie kvôli tomu, že ako hokejisti budú obľúbení medzi kamarátmi, dievčatami a na facebooku. Ale preto, že ak tomu dajú naozaj všetko, môže z nich vyrásť nový Šatan, nový Demitra či Višňovský. Hokejista, ktorý ostane v pamäti Slovákov desaťročia. Nový hokejový hrdina pre hokejový národ, ktorý za predošlé roky stratil svoju hokejovú radosť. V časoch, keď naši mladí už nemajú reálne vzory, takého veľmi potrebujeme.