V piatok večer sa skončila slovenská klubová sezóna. Veľmi veľa nám teda toho nepriniesla a po krátkom čase si na ňu spomenú už iba v Trenčíne a Myjave, pretože iba tam s ňou môžu byť ako tak spokojní.

Komentár Filipa Chudého

Prakticky pred každou novou sezónou prichádzajú očakávania o tom, že práve teraz príde zlom, ktorý všetko otočí k lepšiemu. Výnimkou nebolo ani obdobie pred touto sezónou, ale ako sa opäť ukázalo, boli to len zbožné priania, ktoré mali ďaleko od reality.

Do nej nás, ako už vlastne tradične, vrátila európska konfrontácia. A hoci sme už zažili aj výrazne horšie roky, tohtosezónne počínanie našich klubov v pohárovej Európe nemožno nazvať inak, len ako neúspešné. Úspech je pre naše kluby už len postup do skupinovej fázy, všetko ostatné si svet ani len náznakom nevšimne. Podobne, ako my si nevšimneme výsledky napríklad slovinských klubov v predkolách. Ale keď sa Maribor dostal do skupín, to sme si už všimli. Zámerne bolo ako príklad vybrané Slovinsko, pretože je v rebríčku koeficientov tesne pred nami, nehovoriac o tom, že si nás svet s nimi pletie.

Najhoršie dopadol Trenčín, ktorý vypadol na prvom súperovi, pričom Steaua sa následne porúčala najrýchlejším možným spôsobom. Zvyšní traja premožitelia našich klubov sa síce dostali aspoň do skupín, Krasnodar a Bilbao dokonca aj z nich, ale to už nikoho veľmi nezaujíma, naše kluby proste boli do jedného v pohárovej konfrontácii neúspešné.

Ešte tak ani leto neskončilo a už sme sa mohli pozerať len na ligu a Slovenský pohár. No treba povedať, že nebolo to veľmi pútavé divadlo. Trenčín si na začiatku sezóny vybudoval náskok, ktorý sa ukázal ako rozhodujúci. Slovan a Myjava si tiež vybojovali pozície ešte na jeseň, čo sa tiež ukázalo ako rozhodujúce, podobne, ako zostup Skalice, ktoré na jar slabú jeseň nezachránila. Občasné vzrušenia síce boli, ale v konečnom súčte si na tento ročník možno už za mesiac počas Eura takmer nikto ani nespomenie.

Výnimkou bude len Trenčín a Myjava, čo sú jediné dva kluby, ktoré môžu s touto ligovou sezónou vysloviť spokojnosť a okamihy z nej sa zapíšu do klubovej histórie. Ak nejaký iný klub vysloví spokojnosť s touto sezónou, potom je to s ním ešte horšie, ako sa zdá.

Ak by sme mali hľadať najväčšie pozitívum tejto sezóny, potom to bol posun v infraštruktúre. Ligu výrazne obohatilo otvorenie nového štadióna v Trnave, plus ďalšie dokončené rekonštrukcie. Vďaka tomu návštevnosť konečne išla hore a nerobili sa nové historické negatívne rekordy, ako v sezónach predtým. No na druhej strane treba tiež dodať, že tie čísla návštevnosti sú stále hanebné. Dokým nebudú začínať v priemere minimálne trojkou, potom sa niet ani v najmenšom čím chváliť.

Keď sa na to pozrieme v globále, tento ročník bol o niečo málo lepší od toho predchádzajúceho, ale s tým zas nebolo toľko roboty. Ak chceme našu ligu posunúť spoločne niekde vyššie, potom nás všetkých čaká ešte veľmi veľa práce. Negatíva totiž výrazne prevažujú pozitíva, ba až ich zašľapujú do zeme, o čom treba otvorene hovoriť.

Problémom je veľký počet nekvalitných legionárov, nedostatok kvalitných slovenských futbalistov v strednom veku (takmer všetci sú v zahraničí), u mnohých hráčov chýbajúca profesionalita, stále slabá propagácia v médiách, finančné možnosti klubov, niektoré kluby si robia čo chcú (viď dlhodobé problémy s trénerskými licenciami), nejednoznačné riadenie, keďže sa nevedia nastaviť rovnaké pravidlá pre všetkých (napr. v hracích plochách), kultúra na tribúnach, takmer neexistujúci klubizmus, neraz trénerský alibizmus, uspokojovanie sa s priemernosťou, slabé tréningové možnosti, chýbajúci špecializovaní odborníci v realizačným tímoch, nedostatočné materiálové zabezpečenie, klubom chýbajú koncepcie, vízia strednodobého a dlhodobého smerovania, nedostatok sebareflexie, chválenie ničoho (napr. vypadnutia na prvom európskom súperovi, keď nejeden „odborník“ namiesto kritiky následne povie kravinu typu: „Hrali pekne a hanbu nespravili...“), chýbajúca konštruktívna kritika...