„Keď som sa dozvedel o chorobe, moja prvá otázka bola: A budem môcť hrať hokej?“

Zhadzuje rukavice, aby si už po tisíci raz zjednal v NHL rešpekt. Nevynikal hokejovým umením, nebol vyhlásený korčuliar a keby ste ho posudzovali iba podľa výšky, na tvrdého muža NHL by ste ho netipovali. Aj tak však kanadský rodák s albánskymi koreňmi Tie Domi na ľade rozdával jeden direkt za druhým. Všetko pred zrakom svojho malého syna. 

„Vtedy som sa do hokeja zamiloval,“ spomína dnes 21-ročný Max Domi na detstvo, ktoré strávil v kolotoči NHL. 

„Keď otec makal na ľade, musel som si nájsť spôsob, ako sa zabaviť. Dosť času som tak strávil vyvádzaním s trénermi Toronta Maple Leafs. Takmer som otcove zápasy ani nepozeral. Našiel som si hokejku a loptičku, odišiel som do miestnosti pre manželky a kľučkoval som medzi imaginárnymi obrancami alebo som strieľal do radu na švédske stoly.“

Nie je zriedkavým javom, že sa syn hokejistu uberie rovnakým smerom ako jeho otec. Ani v prípade Maxa Domiho to nebolo veľkým prekvapením. „Keď vás vychováva hokejový otec ako je ten môj, vaša úroveň disciplíny presahuje strop. Boli zápasy, v ktorých som dal hetrik a celý natešený som sa vracal do auta, aby som si vypočul otcov názor. A dostalo sa mi „Musíš lepšie pracovať v obrane,“ alebo „Musíš sa viac sústrediť na malé detaily. Tu ti ušiel hráč, tam si stratil puk“.“

Ani prísna výchova otca a obetavosť matky, zvyknutej na hokejový život, však zrejme nezohrali v Maxovom hokejovom živote takú úlohu, ako keď sa dozvedel o svojej chorobe. 

Mal len dvanásť rokov, keď mu diagnostikovali cukrovku typu 1. Mnohí ľudia si pod tým predstavujú len menšiu úpravu stravu, výmenu sladkostí za zdravšie potraviny a občasnú dávku inzulínu. „Je to však omnoho komplikovanejšie, špeciálne pre cukrovkárov typu 1, ako som ja. Úroveň cukru v mojej krvi ovplyvňuje veľa ďalších faktorov, vrátane fyzickej námahy, stresu, choroby či hormónov,“ prezrádza Max. 
Aj preto hneď, ako sa od doktora dozvedel, čo za chorobu má, nečakal s otázkou: „Ale budem môcť hrať hokej?“

„Pamätám si, ako sa doktor zasmial a spýtal sa ma: -Vieš, kto je Bobby Clarke? Potriasol som hlavou. –No je to skvelý hokejista a tiež má cukrovku. Jasné, že môžeš hrať hokej, Max. Keď mi to povedal, pamätám, ako mi spadol kameň zo srdca. –OK. Budem ako Bobby Clarke!“

Už vtedy v Maxových hokejových začiatkoch vyžadovalo skĺbenie boja s cukrovkou s bojom na ľade nepredstaviteľné množstvo sebadisciplíny. Ešte viac jej vyžaduje Maxova súčasná profesionálna kariéra. 

Prakticky každý deň Maxa zobúdza jeho pes Orion. Orion je špeciálne vycvičený pes, ktorý cíti, keď sa úroveň cukru v hokejistovej krvi dostane mimo želaných hodnôt. Max ho za odmenu nakŕmi, vezme na prechádzku, dá si svoje prvé jedlo dňa. Ak je úroveň cukru nízka, musí zjesť viac, prispôsobí si inzulínovú dávku a potom ešte raz pred odchodom z domu zmeria cukor v krvi.

Ešte pred navlieknutím výstroju sa otestuje znova. Podľa výsledku procedúru opakuje pred vykorčuľovaním na ľad a potom každých 20 až 25 minút preruší tréning, aby si opäť zmeral cukor. Poobede príde ďalší test a pred spánkom ďalší. A tak stále dookola. 

„Ak si myslíte, že toto je šialené, poviem vám, čo robím počas dňa, v ktorom hrám zápas. Neustále sa musím uistovať, že cukor nie je mimo hodnôt, pretože, ak je, nemôžem hrať svoj najlepší hokej. Ak je číslo privysoké, stávam sa podráždený, veľa zmien nálady.. Rýchlo sa unavím. Keď som na ľade s vysokou hodnotou, je to, akoby 25 sekúnd korčuľoval nejaký batoh. Ak s nízkou hodnotou, mám spomalené reakcie. A keď sa vás snažia prevalcovať veľkí chlapi, nechcete byť spomalení.“

Max sa preto pred každým zápasom niekoľkokrát otestuje. Potom počas prvej tretiny príde ďalší test a po jej konci nový. Uprostred druhej a po jej konci príde ďalší test. To isté cez tretiu tretinu. Aj preto nemá rád, ak zápas dospeje do predĺženia. Dokopy sa počas zápasu otestuje tak sedem-osemkrát.

Drvivá väčšina ľudí by tento údel vnímala ako prekliatie. Mladý hokejista v ňom však vidí aj pozitíva. „To, že mám cukrovku zo mňa koniec koncov urobilo lepšieho hokejistu. Vštepilo to do mňa v mladom veku disciplínu, ktorú si veľa ľudí nevybuduje.“

Najmä preto sa útlemu útočníkovi, ktorý navyše musel presvedčiť, že hrá celkom iný hokej ako jeho otec, podarilo preraziť do NHL. V roku 2013 sa stal dvanástkou draftu, keď po ňom siahol Phoenix Coyotes. Aj preto sa dokázal prebojovať do súčasného kanadského tímu, ktorý dnes môže siahnuť na zlato.

Hoci v Rusku v nabitom kádri nedostáva veľa času, každé jeho striedanie prináša javorovým listom nový vietor. V každom jednom striedaní bojuje rovnako zanietenie so súpermi, ako bojuje so svojou chorobou.