K tradične efektívnemu hernému systému pridali dôraz na individuálne schopnosti mladých a spoluprácu naprieč hokejovým spektrom. Fínsky hokejový koktejl prináša úspechy.

V nedeľnom finále seniorských majstrovstiev sveta boli krok od skompletiyovania v hokejovom svete zriedkavý počin. Po ovládnutí kategórie do dvadsať i osemnásť rokov, by fínska reprezentácia prípadným víťazstvom seniorov získala tretí titul majstrov sveta v rámci jedného roka. Ešte prednedávnom sa však hokejovo trápili. Teda, aspoň si to mysleli.

Od čias, keď NHL ohúril 78 gólmi vo svojej nováčikovskej sezóne Teemu Seläne, neponúklo Suomi zámorskej súťaži ofenzívnu hviezdu prvej veľkosti. V drafte sa najvyššie ocitol v roku 2002 na druhom mieste Kari Lehtonen, ktorý bol však brankárom. A práve brankári ako Rinne, Lehtonen, Kiprusoff, Niemi, Rask a mnohí ďalší prispeli k tomu, že Fínsko bolo preslávené skôr výchovou gólmanov ako hviezdnych útočníkov.

Na reprezentačnej úrovni to nebolo vôbec zlé. Hoci ich zlatá medaila z roku 1995 ostala dlho osamotená, Fíni na majstrovstvách sveta brali pravidelne strieborné či bronzové medaily. Napriek tomu sa im zdalo, že v porovnaní s výchovou talentov v Kanade, USA, Rusku či Švédsku začali strácať. 

“Spojme sa pre hokej”, je heslo, ktoré je populárne pri prezentovaní snáh o zmenu na Slovensku. Vo Fínsku jeho teoretickú podobu preniesli do praxe. V snahe urobiť niečo s “chradnúcim” hokejom, zorganizovali v roku 2009 obrovskú konferenciu.

“Pozvali sme všetkých do Športového inštitútu vo Vierumaki – agentov, skautov, reprezentačných trénerov, klubových trénerov, v podstate všetkých, ktorí sa pohybujú v prostredí výchovy hráčov. Chceli sme zistiť, ako by sme veci mohli robiť lepšie,” prezradil nedávno pre New York Times Timo Backman, športový riaditeľ fínskeho hokejovej asociácie.

“Bola veľká priepasť medzi klubovými tímami a reprezentačnými a ako výsledok tohto sympózia sme zistili, že musíme spolupracovať.”

Angažovali preto napríklad štyroch národných koučov, ktorí sa venujú práci s klubmi a najperspektívnejšími hráčmi v nich. Po reprezentačných turnajoch sa stretnú s klubovými trénermi, ukážu im videoanalýzy vybraných hráčov a vysvetlia im, na čom by s nimi mali pracovať, aby to pomohlo reprezentácii.

“Kluboví tréneri sa teraz cítia ako súčasť systému,” hovorí Matti Nurminen, generálny riaditeľ fínskeho zväzu.

Fíni si určili priority rozvoja hráčov. Neopustili od svojho herného systému, založeného v prvom rade na pozornej defenzíve a rýchlych protiútokoch. Avšak rozhodli sa väčšiu pozornosť venovať výchove individualít. Korčuliarsky, technicky a strelecky vyspelých hráčov, ktorí by sa vyrovnali kanadským či švédskym hviezdam. 

“Keď som bol na strednej, mali sme ranný tréning, kde sa trénovali individuálne schopnosti ako pohyb, streľba, útočníci trénovali špeciálne. Poobede sme mali spoločný tréning a tam sa zase trénovali tímové veci. Takže sme mali dosť z oboch, systémového i individuálneho tréningu,” prezrádza metódy Alexander Barkov, najvyššie draftovaný hráč od čias spomínaného Lehtonena. V roku 2013 si ho z druhého miesta Florida Panthers a dnes už patrí medzi hlavné opory reprezentácie. 

Výsledky práce sú vo fínskom hokeji vidieť okamžite. Čoraz viac a viac mladých hráčov sa objavuje, ako na vysokých draftových pozíciách v NHL, tak aj v ich seniorskej reprezentácii. V roku 2011 v Bratislave zažiarila kométa menom Granlund, neskôr to bol Barkov, Teravainen či Ristolainen. Asi ešte výraznejšie žiaria v súčasnosti Laine či Puljujärvi, ktorý tento rok získal dve zlaté medaily a taktiež ho tipujú na prvú päťku draftu. 

Fíni sa zamerali na cieľovú skupinu od pätnásť do osemnásť rokov. Aj kvôli odlivu etablovaných hviezd do NHL a s nárastom popularity KHL, v domácej súťaži dostávajú príležitosť čoraz častejšie hokejoví tínedžeri. Možnosť hrať mužský hokej je pre dorastencov a juniorov obrovským prínosom, preto aj osemnásťročný Laine dokáže po fyzickej stránke držať krok na seniorských majstrovstvách sveta. 

“Je to iné, keď hráte s dospelými. Musíte tam viac rozmýšľať. Som trpezlivejší, keď hrám so seniormi. Keď si pozriem nejaké zápasy juniorskej súťaže, všetci len zbesilo korčuľujú a rozhadzujú puky. Keď hrám s mužmi, keď dostanem puk, neodhodím ho hneď,” opisuje rozdiel dvadsaťjedenročný Rasmus Ristolainen z Buffala Sabres, ktorý debut vo fínskej lige zažil už ako šestnásťročný.

V krajine tisícich jazier sa prestalo pozerať na vek ako na merítko kvality. Ešte pred nedávnom reprezentovali v kategórii do dvadsať rokov v drvivej väčšine hráči, ktorí k tejto hranici mali najbližšie. Tento rok ich k zlatu dostali sedemnásťroční Laine a Puljujärvi.

“Dlho to fungovalo tak, že sa  o tom, ktorí hráči majú dostatočný potenciál na reprezentáciu, rozhodovalo príliš skoro,” prezrádza Goran Stubb, muž, ktorý dlhodobo stojí v čele NHL skautingu v Európe. “Základom bol predpoklad, že sa všetci hráči rozvíjajú rovnako, čo nie je pravda. Teraz sa hráči posudzujú častejšie a tým sa potom venuje pozornosť. Ak nehráte v reprezentácii do 16 rokov, neznamená to, že sa neobjavíte ani v dvadsiatke.”

Hráči, naberajúci šampionátové skúsenosti už v útlom veku, si následne vypestujú zdravú sebadôveru, preto na šampionáte v Rusku sledujeme absolútne suverénny fínsky tím. “Naše tímy už nemusia veriť na náhodu,” hovorí Jarmo Kekalainen, fínsky kouč Columbusu Blue Jackets. “Náš terajší prístup je taký, že môžeme vyhrať akýkoľvek turnaj, na ktorom sa predstavíme. V minulosti sme si len mysleli, že môžeme, teraz to vieme.”

Aj preto sa od spomínanej konferencie v roku 2009 z fínskych reprezentácií stal magnet na medaily. Bronz v Vancouveru či zlato z roku 2011 v Bratislave sa jej ešte nedá pripísať. Juniorské tituly majstrov sveta v rokoch 2014 a 2016, dorastenecké striebro z minulého a zlato z tohto roku, ale aj tohtoročné seniorské finále už áno. A rozhodne jej zásluhou sa do popredia tlačí napríklad niekoľkokrát spomínaný Patrik Laine. V júni sa môže stať prvým fínskym hokejistom v histórii, ktorého si klub NHL vyberie z prvého miesta draftu. 

“Všetci o tom drafte hovoria už celé mesiace. Je to pre fínsky hokej skvelá reklama a ak sa skutočne stane draftovou jednotkou, bude to ešte výraznejšie,” myslí si Timo Backman. “Určite by sa to vo Fínsku dostalo na prvé stránky a všimli by si to všetky deti. A ak ešte nehrajú hokej, možno kvôli tomu začnú.” 

Vo Fínsku nikdy nemali problém s nedostatkom chlapcov, túžiacich po kariére hokejistu. So správnou podporou štátu sa o to všetci mohli aspoň pokúsiť. A keď našli po správnom hernom systéme aj cestu, ako vychovať hviezdne individuality, stala sa z päťmiliónovej krajiny hokejová veľmoc, schopná porážať aj oveľa väčšie Rusko či Kanadu.