Real Madrid dokázal, že to nie je len o Barcelone. Nezabúdajme však ani na prácu, ktorú odviedli v Atléticu.

Komentár Jakuba Mihálika

Akoby si v tomto zápase vymenili oba tímy úlohy. Real strelil skorý gól zo štandardnej situácie, ku ktorému mu navyše pomohlo aj šťastie a potom prenechal iniciatívu súperovi, sústrediac sa na defenzívu. 

Zinedine Zidane týmto ťahom dokázal, že nie je len futbalový romantik, ktorého sme obdivovali počas jeho hráčskej kariéry. Vie byť aj pragmatikom, keď to jeho tím potrebuje. Zrejme nie je tak takticky vyspelý, aby robil v každom zápase či dokonca každom polčase nejakú taktickú úpravu, ako napríklad Pep Guardiola. No od svojho vymenovania do funkcie stmelil kabínu a vlial jej sebadôveru, čo sa prejavilo spanilou jazdou Merengues jarnou časťou sezóny, keď vyhrávali ako na bežiacom páse, pričom hrali pekný futbal, ktorý chýbal Benítezovi. V sobotu svojou pragmatickosťou a nakoniec triumfom v Lige majstrov vo svojej prvej sezóne v pozícii „veľkého“ trénera dokázal, že je komplexným koučom, ktorého Real hľadal. Že je madridskou protiváhou Pepa Guardiolu, po ktorej fanúšikovia túžili.

Hrdinami víťazov sa včera stali pracanti, na čele s Casemirom a strelcom gólu Sergiom Ramosom, nie galaktický útok, ktorým Real oplýva vpredu. Ale nedajme sa pomýliť. Benzema, Bale, ani Ronaldo síce neskórovali, ale každý, kto videl kŕče Balea, ale aj to, keď sa v absolútnom závere predĺženia, teda v čase, keď už jeho spoluhráči nevládali, Ronaldo v plnom šprinte presunul z ľavého krídla na pravú obranu, aby tak zabránil rýchlemu protiútoku Atlética, vie, že aj hviezdy madridského útoku vydali zo seba všetko. Obetovali sa pre tím a aj to im slúži ku cti.

Real vyhral Ligu majstrov a pripomenul, že to nie je len o Barcelone. Ak sa hovorí, že Barcelona oplýva najlepším tímom v histórii futbalu, tak fakt, že Real dokáže takému tímu konkurovať v domácej súťaži, ale najmä v Lige majstrov, si zaslúži uznanie. 

Ale ešte väčšie uznanie si zaslúži to, čo už niekoľko rokov predvádza Atlético Madrid. Bez výraznejších peňazí, bez výraznejších hviezd, no s výraznými úspechmi. Ak sme v tejto sezóne otvárali ústa z Leicesteru, Atlético si zaslúži niečo podobné. Bol „Leicesterom“ ešte skôr, ako sme o Leicesteri vôbec rozprávali. Teraz síce Atlético radíme medzi veľkokluby, no treba si uvedomiť, že pred piatimi rokmi boli približne takými outsidermi, ako práve čerstvý anglický šampión. 

Vyžadovalo to veľa práce. Skvelý skauting im priniesol hráčov ako Aguero, Costa či Godín. Ani o nich svet nepočul a nebyť Atlética, možno by sa nikdy nestali hviezdami. Výborná práca s mládežou vystrelila na futbalovú mapu Kokeho, Saúla, ale pred rokmi aj Fernanda Torresa. Zdravý rozum pri tvorení finančnej politiky zabezpečil, že v súčasnosti si môžu dovoliť aj hráčov ako Griezmann či Stefan Savić. Len všetky tieto do seba zapadajúce dieliky spôsobujú, že sa teraz dívame na Atlético ako na futbalovú veľmoc, nie na „exota“ odsúdeného na neúspech. 

Je až neuveriteľné, že klub, pracujúci s podobnými zdrojmi ako napríklad Valencia (iste, úspechy v LM im prinášajú viac peňazí), je schopný dosahovať také výsledky, aké Rojiblancos dosahujú. Každoročne pracujú s troj- či štvornásobne menším rozpočtom ako Barcelona a Real, no hrajú s nimi vyrovnanú partiu, či už dlhodobo, alebo v zápasoch ako včera.

Je až neuveriteľné, že Atlético nemusí len „betónovať“. Nielen včera hrali rovnako (ak nie viac) aktívne ako ich slávnejší súper. V pamäti možno rezonuje bránenie proti Barcelone vo šťvrťfinále, ale tí, ktorí sledujú La Ligu pravidelne, si možno spomenú ako v januári Rojiblancos s dvoma 
(!) vylúčenými hráčmi zatápali vedúcej Barcelone až do úplného záveru zápasu. 

Atlético to nie je len obrana a včerajšie finále Ligy majstrov to potvrdilo. Real Madrid si za svoje víťazstvo, druhé za tri roky, zaslúži obrovskú úctu. Ich madridský sused si zase zaslúži slávu za prácu, ktorú za ostatné roky odviedli.