Keď Slovan po nevydarenej jeseni vyhlásil stav ohrozenia a dal zelenú príchodu nových hráčov, skloňovali sa viaceré mená, ktoré by mohli vystužiť “belasé“ rady. Jeho meno však prišlo na um asi len niekoľkým.

Po dlhodobom pôsobení v zahraničných, oveľa kvalitnejších ligách, sa jeho návrat na trávniky v rodnej krajine očakával až na sklonku kariéry. Avšak, občas sa dejú futbalové zázraky. Jedným z nich je aj návrat Filipa Šeba do Slovana Bratislava.

Po vydarenej sezóne 2004/2005, kedy sa v čierno- bielom drese tešil nielen z titulu slovenského majstra, ale aj koruny pre kráľa strelcov, odišiel z Artmedie do Austrie Viedeň. Následne sa objavil medzi “jazdcami“ v Škótsku, odkiaľ putoval do krajiny “galského kohúta“, aby posilnil rady FC Valenciennes. Počas zahraničných angažmánov ho prenasledovali viaceré zranenia, ktoré vystavili menšiu brzdu v kariére. Všetko zlé je aj na niečo dobré, čo potvrdil v rozhovore pre náš portál aj samotný hráč: „Je jasné, že zranenia mi nepomohli, ale ma aj trochu posilnili.“  Prišlo leto 2010 a rodák z Bratislavy začal premýšľať o tom, či nenastal správny čas vystaviť stopku zahraničiu a vrátiť sa do slovenskej ligy. Po pár mesiacoch nabrali úvahy reálnu kontúru. Čo bolo chrobákom, ktorý začal vŕtať v hráčovej hlave? „Niečo v mojom  vnútri mi  hovorilo, aby som ostal a trochu si oddýchol od všetkého, čo som za posledné roky zažil,“ prezradil nám 27- ročný hráč v januári a zároveň predostrel aj svoje ambície: „Mojim cieľom je dostať sa do psychickej pohody, nájsť novú motiváciu a radosť z toho, čo robím.“

Takmer na konci sezóny, z ktorej hráč v “belasom“ drese s číslom 33 odohral napriek nepríjemnému zraneniu počas turnaja v Prahe všetky jarné zápasy možno povedať, že svoje ambície naplnil. Dokonca možno aj ďaleko preskočil. Slovan akoby jeho príchodom po zimnom spánku, ktorý začal už počas jesene, herne aj motivačne ožil, stal sa odolnejším a postupne si vydlaždil cestu až na “corgoňligový Mount Everest“. Cesta bola dlhá, ťažká, ale každá poctivá práca predsa raz zožne svoje ovocie.

Prínos Filipa Šeba je pre našu ligu výrazný. Jednak všetkým neprajníkom pochybujúcim o jeho forme a hovoriacim o tom, že už musí byť na tom herne veľmi zle, nakoľko sa vracia do slovenskej ligy, svojimi výkonmi a krásnymi gólmi, zapchal oči. Taktiež sa nehral na dôležitého, či dokonca arogantného hráča, ktorý od ostatných žiada, aby na neho hrali a on už len doťukol loptu do siete a zjedol celú šľahačku úspechu.

Nie, práve naopak. Na ihrisku ho vidieť takmer všade, pomáha ofenzíve, ale keď treba, zasunie sa aj do obrany. Baví sa futbalom, vie vycítiť správne miesto pred súperovou svätyňou a strieľa dôležité góly, ktorými pomohol svojmu tímu preskočiť Senicu či Žilinu. Počas trinástich kôl až pätnásťkrát rozvlnil súperovu sieť. Dvoma gólmi dopomohol mužstvu k obhajobe zisku Slovenského pohára a aj keď nepremenil pokutový kop v penaltovom rozstrele, nikto mu to nemohol vzhľadom na predvedený výkon vyčítať. Zároveň je správnym vzorom pre deti a mal by byť príkladom pre iných hráčov v tom, že raz treba vrátiť slovenskému futbalu to, čo im dal  a čomu ich naučil na začiatku kariéry.

Filip Šebo sa vrátil vo veľkom štýle. Za krátky čas si vydobyl status najlepšieho kanoniera “belasých“, najobávanejšieho útočníka pre súperove obrany i brankárov, ale aj pevnú pozíciu vo Weissovom výbere. Už teraz sa núka položiť si otázku, čo všetko nám ešte tento futbalista predvedie? Pokiaľ až siahajú jeho ambície? Aké zbrane ešte skrýva vo svojom bohatom futbalovom repertoári? Jedno je však isté už teraz. Hoci Filip Šebo dodal našej lige istú príchuť, jednoznačne do nej nepatrí. On ju totiž kvalitatívne výrazne prevyšuje.

Otázka pre vás: Má Šebo na kvalitnú európsku ligu?