Ten deň patril medzi najsmutnejšie v histórii Portugalska. Mal to byť moment, znamenajúci zadosťučinenie pre národ zbláznený do futbalu, ktorý čakal na reprezentačný úspech celé veky. Nedočkal sa ho ani v časoch, keď si svet podmaňoval futbalový génius Eusébio, preto teraz mala nastať ich chvíľa. Chvíľa pre Portugalsko.

Portugalčania pripravili perfektný šampionát. Vystavali v tej dobe najmodernejšie štadióny a na najväčšej pýche spomedzi nich, Estádiu da Luz v Lisabone, to mal byť vrchol zlatej generácie portugalského futbalu, ktorú vtedy tvorili Rui Costa, Luis Figo, Pedro Pauleta či Fernando Couto.

Vo finále mali mať ideálneho súpera, ktorému navyše mali vrátiť prehru, ktorou im pokazil otvárací ceremoniál. Všetko do seba zapadalo, očakávania domácich fanúšikov boli obrovské. Pamätám si, že sa na Slovensku vtedy hovorilo, že portugalská vláda vyhlásila na deň po finále deň pracovného pokoja, s očakávaním, že celá krajina bude náruživo oslavovať.

Bolo teda prirodzené očakávať, že po prípadnej prehre by nasledovala búrka nevôle a keďže hovoríme o horkokrvných južanoch, aj menšie nepokoje. Avšak, keď zaznel záverečný hvizd Markusa Merka, a ukazovateľ skóre ukazoval stav 0:1 v neprospech domácich hrdinov, nič z toho sa nedialo. Štadión svetla ostal v nemom úžase. Smutný, no nie nahnevaný. Akoby vedel, že sa napriek prehre stal súčasťou niečoho veľkého. Niečoho, čo sa zapíše do histórie nezmazateľnou pečaťou.

*************

Grécky futbalový tím nepatril na začiatku nového tisícročia medzi veľké futbalové krajiny. Na klubovej úrovni síce tímy ako Olympiakos, Panathinaikos, PAOK či AEK budili rešpekt, reprezentačná scéna však temperamentným fanúšikom spod Olympu nikdy neposkytla veľa radosti. Za takmer 80 rokov medzinárodného súťaženia sa Hellas dostal na veľký turnaj len dvakrát. Na ME v roku 1980 skončili na poslednom ôsmom mieste s jediným bodom v troch zápasoch. O štrnásť rokov neskôr na Mundiale v USA dokonca 24. z 24 účastníkov s bilanciou tri prehry v troch zápasoch a skóre hanebných 0:10. K najväčšiemu úspechu v histórii boli najbližšie vtedy, keď sa v roku 2001 postavili v poslednom zápase kvalifikácie MS 2002 domácemu Anglicku a ešte v 93. minúte viedli 1:2. Vtedy sa k legendárnemu priamemu kopu postavil David Beckham a zdalo sa, že famóznym gólom poslal, nielen Anglicko v poslednej možnej chvíli na svetový šampionát, ale aj gréckych futbalistov naspäť do zabudnutia.

Aj preto sa už len postup z ďalšej kvalifikácie na Euro v roku 2004 rovnal zázraku. Zázrak sa, aj kupodivu Grékov, udial a vtedajší ich kouč, Otto Rehhagel sa po jeho spečatení stal národným hrdinom, hoci patril k, v Grécku nie príliš obľúbeným, Nemcom.

Berúc do úvahy dve neslávne vystúpenia na predchádzajúcich turnajoch, ani samotní fanúšikovia gréckeho tímu nedávali svojej reprezentácii veľké šance. Bol to však paradoxne Nemec, kto vlial Grékom do žíl národnú hrdnosť. „Prvá vec, ktorú nás naučil bola, že národný tím čnie nad všetkým,“ spomína Takis Fyssas, ľavý obranca Rehhagelovho vtedajšieho tímu. Nič nové, no pre Grékov, ktorí stavali klubovú príslušnosť a rivalitu medzi najväčšími klubmi v Grécku nad úroveň reprezentácie, to znamenalo veľký prelom.

Rehhagel vštepil hráčom nemeckú disciplínu a precíznosť. Zahral na národnú strunu a naučil Grékov využiť ich temperament vo svoj prospech. Prejavovalo sa to okamžite, veď jeho druhý zápas na lavičke bol práve spomínaný duel proti Anglicku. V ďalšom kvalifikačnom období Gréci pod jeho vedením neprehrali 15 zápasov, porazili aj Španielsko a dominovali v skupine, v ktorej sa okrem Raúla a spol. predstavila Ukrajina, Arménsko a Severné Írsko.

„Boli sme vtedy ako rodina. Obetovali by sme jeden pre druhého všetko,“ odhaľuje tímového ducha, ktorého vniesol do kabíny Rehhagel spomínaný Fyssas.

*************

Keď sa pýtali pred úvodným zápasom nabitej skupiny A s domácim Portugalskom, Španielskom a Ruskom skúseného stredopoliara Boltonu, Steliosa Giannakopoulosa, či sa Grékom podarí streliť prvýkrát v histórii na veľkom turnaji aspoň gól, odpovedal: „Nie sme tu kvôli pamiatkam.“ Napriek úspešnej kvalifikácii však Grékov odborníci nebrali príliš vážne.

Prvý zápas proti vyhecovanému Portugalsku mal byť jasnou záležitosťou domácich, veď za Selecao nastúpili hrdinovia FC Porta spred niekoľkých týždňov, ktorí vyhrali Ligu majstrov. Dopĺňali ich hviezdy ako Luis Figo z Realu Madrid, Rui Costa z Fiorentiny či vychádzajúca portugalská hviezdička, devätnásťročný Cristiano Ronaldo, ktorý sa začal presadzovať v drese Manchestru United.

Prišiel úvodný šok, keď divákov rozptýlených šou otváracieho ceremoniálu, schladil v siedmej minúte gólom Karagounis. Technicky vyspelejší Portugalčania síce skúšali dobýjať grécku pevnosť, no prišla penalta Basinasa a vedenie 2:0, ktoré dokázal v závere už len skorigovať Ronaldo.

Gréci nielenže zaznamenali prvý (a druhý) gól na veľkom turnaji, ale hneď aj dokázali zvíťaziť. Plán splnili nad očakávania. „Ten zápas nás uvoľnil,“ spomína Fyssas. V druhom zápase dokázali udržať Španielov, ktorých mali prečítaných z kvalifikačných bojov a po remíze brali dôležitý bod. Prakticky už pred poslednými zápasmi mali vo vrecku postup, keďže v posledno súboji skupiny to bolo „kto z koho“ v súboji Portugalska so Španielskom. Gréci podľahli Rusku, no aj tak im to stačilo na postup z druhého miesta.

*************

Ak dnes spomíname na grécky tím z Eura 2004, v prvom rade nám napadne nedobytná defenzíva a obdobie, v ktorom sa zrejme zrodil pojem „futbalový autobus“. Iste, grécky systém sa spoliehal v prvom rade na defenzívu, no Rehhagelovi treba pripísať taktickú variabilitu, ktorou sa prezentoval v závislosti na súperovi.

V prvom zápase proti Portugalsku prekvapili kvalitným držaním lopty a až po druhom góle sa zatiahli do hlbokej defenzívy, ktorú súper nedokázal prekonať. V druhom zápase proti Španielom sa snažili využiť rýchle protiútoky a fyzickú prevahu pri štandardných situáciách. Proti Rusom to už bolo skôr hore-dole po dvoch ruských góloch.

Až vo štvrťfinále prišiel ten grécky futbal, ktorý sa fanúšikom zaryl do pamäte. Proti Zidanovi, Henrymu, Piresovi a spol. zvolil Rehhagel rozostavenie s dvoma defenzívnymi záložníkmi (vtedy pomerne nevídaný jav), ktorých navyše podporoval aj ďalší stredný záožník. Až sedem hráčov sa venovalo striktne defenzíve, ktorá nedovolila hviezdnemu francúzskemu tímu prakticky nič. Prišiel ojedinelý center z pravého krídla, hlavička a gól. Ktorý rozhodol o postupujúcom medzi štyroch najlepších.

Podobnú taktiku zvolili aj v semifinále, keďže sa ich český súper rozhodol presadzovať podobné rozostavenie ako Francúzi. Hoci rozbehnutí Česi pôsobili azda nebezpečnejšie ako Francúzi, na hranici možností hrajúca defenzíva udržala Baroša a spol. až do záveru zápasu a opäť udrela gólom hlavou, tentokrát po rohovom kope v predĺžení.

Vo finále sa Portugalčania prezentovali celkom iným herným štýlom, na čo však dokázal Rehhagel bravúrne zareagovať. Postup Grékov jednotlivými fázami tak nebol výsledkom neschopnosti ich súperov niečo vyprodukovať, ale dôsledok perfektnej taktickej adaptability celého tímu. Atlético Madrid svojej doby.

*************

„Keď sme porazili Francúzsko, začal som veriť, že môžeme dokázať niečo veľké,“ spomína ľavý obranca Fyssas na priebeh myšlienok gréckeho tímu. Ako postupovali turnajom, odborníci a médiá sústredili pozornosť na kritiku tímov, ktoré ich nedokázali poraziť, čo neustále snímalo tlak z gréckych pliec.

Neschopnosť „prechytračiť“ grécky systém spôsobovala medzi futbalovými fanúšikmi neprajnosť voči gréckemu úspechu. „Grécko je jediným outsiderom v histórii futbalu, ktorému fanúšikovia nedoprajú výhru,“ napísal vtedy britský The Guardian. To, paradoxne, ešte stmelilo grécky tím.

„Zas a znova sme dokázali, že grécky duch je a vždy bude najsilnejšou zbraňou,“ hovoril po víťaznom finále Angelos Charisteas a prakticky potvrdil, že neprajnosť cudzích fanúšikov podceňovaný tím naopak posilňovala.

Gréci porazili vo finále aj Portugalsko, sympatický tím, prezentujúci sa okulahodiacim futbalom a disponujúci hviezdnymi futbalistami, napriek tomu, že azda celý futbalový svet, s výnimkou jednej krajiny z juhovýchodu Európy, tlačil za víťazstvom družinu Luisa Felipe Scolariho.

„Nemali sme Zidana, nemali sme Simaa či Cristiana Ronalda. Mali sme len tvrdú prácu, obetavosť a tú rodinnú súdržnosť,“ obhajoval herný prejav svojho tímu Fyssas.

*************

„Staroveké Grécko malo 12 olympských bohov...novodobé má 11,“ znel slogan na gréckom tímovom autobuse v dejisku šampionátu. Azda nikdy v modernej histórii sa tak veľmi neskloňovali prirovnania ku starogréckej mytológii, ako práve počas ME 2004.

Rehhagel bol premenovaný na „nemeckého Dia“, cesta Grékov bola Odysseova cesta za šťastím, herný systém bol futbalovým stvárnením gréckej šikovnosti v podobe Trójskeho koňa.

Pre krajinu, ktorá nežiarila, ani hospodársky, ani športovo, to bola zrazu obrovská reklama a prostriedok dvihnutia národného sebavedomia.

Hoci grécki futbalisti vyhrali jednu z najvytúženejších trofejí v živote futbalistu, pre reprezentantov krajiny, ktorá dala svetu demokraciu, bolo dôležitejšie niečo ešte väčšie. „Dali sme gréckemu ľudu viac radosti ako kedykoľvek predtým,“ vysvetlil Angelos Charisteas, finálový hrdina. Bez ohľadu na to, ako si ich herný prejav budú pamätať ostatní.