Na olympijské pomery až priveľa ospravedlneniek prichádza od elitných športovcov pred začiatkom Hier v Riu. Snáď to neznamená začiatok úpadku výsostného postavenia olympiády medzi športovými udalosťami.

Komentár Jakuba Mihálika

Keď sa v roku 1950 konali po 12 rokoch futbalové majstrovstvá sveta v  Brazílii, svet sa len ťažko spamätával z Druhej svetovej vojny. Mnohé krajiny si cestu do Južnej Ameriky nemohli dovoliť, iné to mali priďaleko, ďalšie sa sústredili na to, že ich obkolesila Železná opona. Asi najhoršie na tom bola reprezentácia Talianska. Len rok pred tým zažila obrovskú tragédiu, keď spadlo lietadlo s hráčmi AC Turín a mnohí futbalisti, vrátane ôsmich pravidelných reprezentantov, zahynuli. Narýchlo teda museli zostaviť nové mužstvo, ktoré sa do preďalekej Brazílie teperilo takmer tri týždne ľoďou (aby nespadlo ďalšie lietadlo s futbalistami), pričom väčšina hráčov za ten čas výrazne pribrala, keďže nemala kde behať a všetky ich lopty skončili v mori (true story, 50 lôpt na zaoceánskej plavbe jednoducho nie je dosť) Mnoho z nich navyše dostalo aj morskú chorobu. Ale išli! Absolútne vyčerpaní prišli do Brazílie a ako majstri sveta vypadli už v prvej fáze, aby sa opäť mohli vrátiť naspäť do Talianska (tentokrát poväčšine už lietadlom, až na Benita Lorenziho, ktorý ďalšie tri týždne plával na mori). La dolce vita…

Prečo tento príbeh spomínam? Nejak podvedome, možno kvôli paralele s dejiskom, som si naň spomenul v uplynulých dňoch, keď viac, ako dobrých správ, prečo by som sa mal tešiť na športový sviatok, akým olympiáda je, čítam o odrieknutiach toho či toho športovca. 

Neviem, či je to pohodlnosťou celej súčasnej generácie, alebo špeciálne výsadou elitných športovcov, ktorí od oného roku 1950 vyleteli niekde na piedestál ľudstva a viac ako olympijsky duch ich zrejme zaujíma, či niekde počas oných troch týždňov “nekvapne” viac. Ten sa bojí riodejaneirskej kriminality, tomu nepasuje čistota vody, tamten uprednostní prípravu na supernáročnú novú sezónu, onen sa zase bojí ziky. A všetci majú spoločné to, že sa (poväčšine) len vyhovárajú. 

V Riu som strávil pár mesiacov a necítil som sa tam o nič viac v ohrození ako napríklad v “ultrabezpečnej krajine prvého sveta”, USA, kde ma asi 50 kilometrov od Atlanty (mimochodom, tiež tam bola olympiáda, v roku 1996) prepadli priamo v hotelovej izbe. 

Samozrejme, je pochopiteľné, ak sa najmä ženy-športovkyne boja toho, že by cesta do Brazílie mohla ohroziť ich budúce tehotenstvo. Avšak neviem sa zbaviť dojmu, že väčšina “zika ospravedlneniek” nemá so zikou nič spoločné. Veď v Riu je v auguste zima (na brazílske pomery) a sucho, teda absolútne zlé podmienky pre komáre, roznášajúce tento vírus. Od epicentra ziky je Rio vzdialené asi 3000 kilometrov, preto tvrdiť, že sa olympiády nezúčastním kvôli zike, je podobné, akoby som povedal, že nejdem na dovolenku na Krétu, lebo útok v Nice…  

A že niekto dá prednosť príprave na novú sezónu? Celé desaťročia platilo, že športovci odkladali prestup  z amatérskeho na profesionálny šport, len, aby mohli zažiť vrchol športovania ako takého. Hoci roky zarábali menej ako im ponúkal sportbusiness. Ani nemuseli vyhrať, stačilo zúčastniť sa. Pierre de Coubertin mal radosť. 

Zvykol som si, že majstrovstvá sveta v hokeji neznamenajú súboje tých najlepších. Aj, že niečo podobné platí v basketbale či ďalších športoch. Zvykol som si, že športovci, od ktorých sa v súčasnosti vyžaduje veľa, musia v nabitom programe kľučkovať tak, aby ich zákruta nevyhodila na dôchodok. Ale olympiáda vždy bola, je a snáď aj bude to najviac, čo športovec ( a s ním aj divák) môže zažiť! 

Nechcem načierať do svedomia športovcov, ktorí do Ria nepocestujú, hoci by mohli. Chcem len veriť, že brazílska olympiáda a pribúdajúca olympijska skepsa zo strany športovcov i divákov nie je začiatkom konca olympijskeho nadšenia, ktoré sme poznali doteraz. Chcem veriť, že kráľovná športových udalostí bude panovať aj naďalej.