Slovenský šport nemá oproti iným krajinám ideálne podmienky, no aj tak patrí medzi najlepších na svete, minimálne v jednom športe určite. V ňom kopíruje svet nás, nie my jeho.

Komentár Filipa Chudého

Máme za sebou prvý týždeň olympiády v Riu, pričom pod piatimi kruhmi už vystúpila približne polovica slovenských športovcov. A hoci je ešte skoro na komplexné bilancovanie, zatiaľ možno povedať, že sme v medailovom sklze oproti reálnym predpokladom, hoci na druhej strane doterajšie výsledky nie sú ani katastrofou. No kde by sme boli bez vodného slalomu...?

Málokto si to uvedomuje, ale počas samostatnosti nám do týchto chvíľ iba vodný slalom zabezpečil zlaté medaily. Teraz si predstavte, že by to nebol olympijský šport, o čo sa mimochodom niektorí ešte aj v nedávnej minulosti snažili. V tom prípade by Slovensko za vyše 23 rokov svojej existencie nemalo ani jedného olympijského víťaza, čo by pri všetkej úcte k ostatným našim medailistov bola poriadna hanba. A nebyť rodenej Rusky Nasti Kuzminovej, hoci tú považujeme už dávno za našu, jediný rodený Slovák, ktorý by za ten čas získal olympijské zlato, bol vodnopólový brankár Štefan Gergely, neskôr pomaďarčený na Istvána. Ten pomohol Maďarsku k zlatu v Aténach a Pekingu.  

Slovensko získalo do písania týchto riadkov na OH 26 medailí, z toho vodný slalom 14, čiže väčšiu polovicu. Aj v Riu drží tento šport našu zástavu vysoko. Podľa medailovej bilancie po prvom týždni OH 2016 sme 26. najúspešnejšou krajinou hier, čiže sme na konci prvej osminy všetkých účastníkov. Má niekto pocit, že tam náš šport patrí? Určite nie, no vďaka vodnému slalomu vlastne áno.

Čo znamená pre Čínu stolný tenis a skoky do vody, pre Kórejskú republiku lukostreľba a teakwondo, pre Jamajku krátke a pre Etiópiu dlhé atletické trate, pre USA plávanie, pre Rusko synchronizované plávanie atď., to znamená pre Slovensko vodný slalom. Jednoducho povedané, je pre nás medailovou istotou a sme v ňom svetovou veľmocou.

Po dlhých rokoch sme síce išli na OH s výrazne obmeneným tímom, ale aj nasledovníci legendárnych slovenských, teda vlastne aj svetových lodí, ovládli vodnoslalomársky olympijsky kanál. Všetky lode v top 5, dve medaily, pričom ďalšie dve nám ušli iba tesne, ešte aj z Japonca Hanedu urobili na Slovensku olympijského medailistu.

To najlepšie hovorí o tom, v ktorej krajine sú najlepší vodní slalomári, a to sme množstvo špičkových lodí museli nechať doma. Hlavne v mužstvom C1 a C2 máme doma neskutočnú konkurenciu. Martikán a Hochschornerovci sú pretekajúce legendy, Slafkovský a dvojica Kučera-Bátik zas úradujúci majstri Európy. Mať tam všetky lode, z Ria by sa „len“ dva cenné kovy neviezli.

Škantárovci boli dlhé roky druhou najlepšou deblovkou na svete. Pre Hochschornerovcov bolo vlastne ťažšie sa kvalifikovať na OH, ako ich vyhrať, keďže najťažších súperov museli poraziť doma. Preto si zlato z Ria plne zaslúžia, nebyť stupídnych pravidiel, tých medailí z OH by už mali plnú loď. A tí, čo tie pravidlá vymysleli, teraz chcú vyradiť z OH kategóriu C2, ktorej finále bolo v Riu mimochodom kvalitatívne najlepšie zo všetkých kategórií. Nahradiť by ho mala ženská C1, ktorá nemá a ani tak skoro mať nebude úroveň, ktorou by čo i len trochu ohúrila fanúšikov. Treba veriť, že sa stane menší zázrak a kategóriu C2 sme nevideli pod piatimi kruhmi naposledy.

Aj Matej Beňuš bol dlhé roky v tieni Michala Martikána, lenže aj tak patril do svetovej špičky a v Riu to dokázal. Škoda Jany Dukátovej, za celú kariéru by si ten cenný kov z olympiády zaslúžila, no kto vie, možno jej bude súdené Tokio, hoci sama považuje svoju účasť v Japonsku za otáznu. No určite nie sú otázne výkony našich vodných slalomárov v Tokiu 2020. Takých, ako je Jakub Grigar, totiž máme doma ešte dosť, preto sa už teraz môžeme tešiť na najbližšie olympijské preteky vo vodnom slalome. No ešte predtým budeme držať palce druhej polovici našich športovcov, zopár medailí by sme im dopriali.