Po USA, Rusku a arabských krajinách sa k mocnostiam, deliacim si pýchu a kolísku futbalu, pridáva aj Čína v skupovaní, ktoré nemá v anglickom futbale obdobu.

V niektorých nemeckých či španielskych kluboch je vlastníctvo výhradne zverené do rúk členom a fanúšikom klubu. V iných je zase zakázaný dlh či profit a všetky financie ostávajú výhradne v klube. Anglicko pred rokmi nastúpilo na inú cestu. Z vlastnenia klubov Premier League je jedna z najprestížnejších záležitostí vo svete biznisu.

Z dvadsiatichtroch klubov, ktoré v tejto a minulej sezóne hrali Premier League, len šesť patrí väčšinovo Angličanom a dva Walešanom. Až 25 zo 44 klubov v dvoch najvyšších súťažiach má zahraničných majiteľov a len v týchto týždňoch sa rokuje o predaji minimálne ďalších dvoch. Vplyv anglického kapitálu na domáci futbal je čoraz menší, čo znepokojuje fanúšikov, no klubom prináša obrovské finančné toky.

Po vzore Abramoviča

Hoci nebol prvým zahraničným majiteľom, keď v roku 2003 Rus Roman Abramovič kúpil väčšinový podiel v londýnskej Chelsea, navždy zmenil (nielen) anglický futbal. Dovtedy boli majitelia špičkových klubov poväčšine neznámi ľudia „v závetrí“, pre ktorých bolo vlastníctvo tímu vášňou či splneným snom. Megalomanský vstup Abramoviča do Chelsea priniesol zmenu. Až rozmarné rozhadzovanie dostalo Abramoviča na titulky svetových médií a dovtedy úspešného, no vo svete málo známeho, podnikateľa zrazu poznal každý. Inšpiroval ďalších a vlastniť klub Premier League už nebolo len známkou bohatstva, ale aj spoločenskej prestíže a dôkazom vážnosti vo svete obchodu.

Viac či menej úspešne začali do anglického klubu vstupovať investície z rôznych krajín. Projekty ako Notts County či Queens Park Rangers nemali dlhé trvanie a prakticky žiadny úspech, avšak iné, ako ten v Manchestri City, presvedčili čoraz väčšie množstvo zahraničného kapitálu, aby si „zaobstarali“ klub na potvrdenie svojich širokých ramien.

Po ruských jednotlivcoch prišlo na americké rodiny, ktoré majú skúsenosti s vlastníctvom zámorských športových klubov, po nich zas prišli na rad širokorozvrstvené rodiny šejkov. Žiadna z týchto etáp sa však nevyrovná tej, ktorú sledujeme momentálne.

Obor z východu

Ako inak, má ju na svedomí čínsky obor. Odkedy čínska vláda zverejnila plán futbalovej revolúcie, ktorá má najľudnatejšiu krajinu zapísať ešte výraznejšie na mapu sveta, Čína preinvestovala do futbalu peniaze, popri ktorých sa arabské investície v PSG, Manchestri City či ruské v domácej súťaži, Chelsea, Monaku či Arsenale, zdajú ako vreckové stredoškoláka.

Ako prvé prišli multimiliónové nákupy hviezd, hrajúcich v Európe, do čínskych klubov. Za uplynulý rok sumy vynaložené na prestupy hráčov do čínskej ligy predbehli o viac ako sto miliónov eur druhú v poradí, práve Premier League.

Potom nasledovali investície do infraštruktúry menej prestížnych súťaží, viď portugalská druhá liga či česká najvyššia súťaž. No a teraz prichádza ďalšia, oveľa odvážnejšia, fáza, v ktorej Čína začína skupovať najslávnejšie kluby najslávnejšej ligy sveta.

Samotná čínska vláda figuruje ako menšinový, 13 percentný, vlastník Manchestru City, v ktorom však ešte stále väčšinový podiel drží arabský šejk Mansour. Avšak v uplynulých mesiacoch kúpil Číňan Tony Xia Aston Villu (hoci tá hrá v tejto sezóne druhú najvyššiu súťaž), pred niekoľkými dňami Gouchuan Lai kúpil väčšinový podiel vo West Bromwichi Albion, Fosun Group vo Wolverhamptone, jedná sa o čínskom odkúpení Hull City a dokonca súčasní majitelia Liverpoolu priznali, že zvažujú ponuku z Číny, čím by sa The Reds stali popri AC Miláno najslávnejším klubom s čínskymi majiteľmi.

Všetky spoločnosti, stojace za záujmom o anglické kluby majú jedno spoločné – sú silno podporované čínskou vládnucou stranou. Je teda ťažšie čitateľné, aký zámer stojí za ich prílivovým vstupom na Britské ostrovy. V prípade Rusov za ich kúpami stála snaha o zvýšenie spoločenskej prestíže v západnom svete a rozšírenie svojej značky na nových trhoch. Američania sú striktne zameraní na zisk z vedenia futbalových klubov a arabskí majitelia, viac ako čokoľvek iné, berú vstup do futbalu ako hľadanie možností rozširovania biznisu, keď jedného dňa nebudú natoľko jednostranne orientovaní na ropu.

Čo prinesie Čína anglickému futbalu?

Všetky typy majiteľov anglickému futbalu niečo priniesli. Abramovič otvoril Premier League dvere k prestupom, o ktoré sa dovtedy starali najmä Real s Barcelonou. Narušil dovtedajšiu nadvládu „klasických“ zberateľov titulov ako United, Liverpool či Arsenal a otvoril dvere k vyrovnanejšej (ekonomicky aj herne) súťaži. Americkí investori priniesli do futbalu zámorskú profesionalitu v „športbiznise“ a arabský kapitál rozkrútil finančný kolotoč, ktorý sa (ne)zastavil až pri súčasnej megazmluve na televízne práva.

Je však otázne, čo očakávať od čínskeho kapitálu. Viac ako míňanie pre anglické účely, Číňanov zaujíma posilňovanie svojej vlastnej ligy. Viac ako rozvoj infraštruktúry anglických klubov, chcú anglickú infraštruktúru priniesť do Číny a viac ako rozširovanie anglickej značky ich zaujíma upevňovanie tej svojej pred očami domácej vlády, od ktorej im plynú nepredstaviteľné zákazky. Do štruktúr anglických klubov navyše vstupujú subjekty z odvetví, ktoré práve „frčia“ v Číne, ako rozvoj takzvaných ekologických miest, nie tých, ktoré zažívajú boom na Ostrovoch. Anglicko tak ani nepriamo nemôže ovplyvniť to, aby sa pri zmene ekonomických nálad kúpyschopného obyvateľstva na opačnej strane sveta, zrazu majiteľ niektorého anglického klubu nerozhodol, že sa zameria na niečo iné a odíde.

Fanúšikovia klubov ako Aston Villa či Wolverhampton pozerajú na čínskych vlastníkov ako na pozitívnu správu. Tí prví veria, že čokoľvek bude lepšie ako doterajší vlastník, ktorý Villans doviedol až k zostupu. Tí druhí sú navnadení na prestupové špekulácie, spájajúce Vlkov s hráčmi ako Talisca či Luisao. Vo väčších kluboch, ako napríklad Liverpool, sú však k čínskym vlastníkom skeptickejší. Až čas ukáže, či je hromadný vstup čínskeho kapitálu do anglických klubov pozitívnym momentom a či Čína dá viac Anglicku ako Anglicko dá viac Číne.