,,Otočte list!,“ písali v zámorí najprestížnejšie športové médiá v lete roku 1976. Ohlasovali novú éru hokeja, éru, v ktorej si sily mohli porovnávať tí najlepší hokejisti sveta.

Nikdy predtým hokejoví fanúšikovia nemohli vidieť hokejovú smotánku pokope. V NHL sa nemohli predstavovať hráči z východného bloku a len pomaly si cestu do profiligy kliesnili Švédi či Fíni. Olympiáda bola len pre amatérskych hráčov, rovnako, ako majstrovstvá sveta, na ktoré Kanada či USA vysielala poväčšine len kluby z jedného mesta.

Najlepší s najlepšími

Prvým pokusom o prelomenie hokejovej železnej opony, ktorá by umožnila spojenie dvoch oddelených hokejových svetov, boli Summit series, séria ôsmich zápasov medzi kanadskými profesionálmi z NHL a sovietskymi dominátormi na medzinárodnom fóre. Avšak tieto zápasy znamenali len prepojenie dvoch najväčších hokejových mocností, nie celého sveta. A tak sa v Kanade rozhodli usporiadať v roku 1976 Kanadský pohár, na ktorom okrem domácich profesionálov, považovaných (minimálne na severe Ameriky) za najlepších na svete, predstavili aj tímy Sovietskeho zväzu, USA, Fínska, Švédska a Československa, teda vtedy najlepších hokejových krajín sveta.

Pre kolísku hokeja tento turnaj znamenal zistenie, že hokej nekončí na západnom brehu Atlantiku. Okrem Sovietov, ktorých si mohli otestovať už o štyri roky skôr, či potom v roku 1974 v zápase hráčov WHA (vtedajšia protiváha NHL), narazili Javorové listy aj na Československo, ktoré sa dostalo až do finále turnaja. Dzurilla a spol. síce v prvom zápase dvojduelu utrpeli porážku 0:6, v tom druhom však tímu s Bobbym Orrom, Philom Espositom, Denisom Potvinom či Gilbertom Perreaultom vzdorovali až do predĺženia, po ktorom podľahli 4:5 (pozrite video nižšie). Po zápase si v jednom z najväčších prejavoch športového ducha oba tímy (na hokej netradične) vymenili dresy. Kanaďania týmto gestom prejavili obrovský rešpekt pre vzostupujúcu hokejovú veľmoc – Československo. V celkovom vnímaní Kanadský pohár od tohto momentu znamenal veľký medzník v histórii hokeja a na jeho turnajoch sa hýbalo hokejovým dianím.

Európa predčila Kanadu

Pôvodne sa mal uskutočňovať každé štyri roky, avšak v roku 1980 sa kvôli sovietskej invázii do Afganistanu posunul. O rok neskôr chcela Kanada sebe i celému hokejovému svetu potvrdiť svoje výsostné postavenie, veď na súpiske sa mohli pýšiť takými menami ako Bryan Trottier, Mike Bossy, Gilbert Perreault a, hlavne, Wayne Gretzky. Ten nakoniec vyhral produktivitu turnaja s 12 kanadskými bodmi. Avšak, ani on, ani nikto ďalší z jeho spoluhráčov nedokázal čeliť sovietskej mašine.

“Nemôžete s nimi súperiť, je to príliš náročné,” sťažoval sa vtedy dvadsaťročný Wayne Gretzky, Zelená formácia CSKA Moskva režírovala deštrukciu Kanady v pomere 8:1. Legendárna formácia Makarov – Krutov – Larionov s Fetisovom a Kasatonovom v obrane pod vedením despotického Viktora Tichonova povýšila hokej na umelecký zážitok. Facka v tvári Kanady spôsobila výrazný záujem o to, aby sa za morom „naučili“ európsky štýl hokeja. NHL vo veľkom draftovala ruských i československých hráčov, napriek tomu, že kvôli železnej opone do Severnej Ameriky vycestovať mohli až o niekoľko rokov neskôr.

V časoch vrcholiacej Studenej vojny znamenali hokejisti z východného bloku pre Severoameričanov politického nepriateľa. Napriek ich zaslúženému víťazstvu, domáci organizátori Sovietom odmietli odovzdať Pohár, čo hokejových fanúšikov po celej Kanade povzbudilo k tomu, aby založili zbierku na vyrobenie duplikátu Kanadského pohára, ktorý o niekoľko týždňov s ospravedlnením odovzdali sovietskemu veľvyslancovi vo Winnipegu. Krásne gesto kanadských fanúšikov znamenalo aspoň symbolické zmierenie dvoch politických nepriateľov.

O tri roky sa na ďalšom Kanadskom pohári počas vlny „poeurópšťovania zámorského hokeja, v drese Kanady predstavil aj prvý Európan, Peter Šťastný.

Obrovský úspech turnaja primäl začať uvažovať o podobnej hokejovej udalosti, avšak už nie v gescii NHL, aj IIHF a MOV. Práve v druhej polovici osemdesiatych rokov boli položené prvé základy myšlienok o usporiadaní olympijskeho turnaja aj za účasti profesionálov. Hoci sa túto víziu podarilo uskutočniť až v roku 1998, desať rokov po tom, ako MOV dovolilo olympiády zúčastňovať sa aj profesionálnym športovcom, predĺženie čakania hokejových fanúšikov bolo skôr vinou mocenských bojov medzi NHL a IIHF.

Práve v roku 1998 sa uskutočnil olympijsky hokejový turnaj, ktorý prebral označenie „turnaj storočia“. Podľa mnohých sa však najlepší hokejový turnaj všetkých čias odohral v roku 1987 v rámci Kanadského pohára.

„Nemyslím si, že niekedy uvidíte lepší hokej ako sa hral v tejto sérii,“ Wayne Gretzky narážal na tri zápasy Javorových listov proti Sovietskemu zväzu. Ten v Kanade vyrukoval s klasickou prvou formáciou KLM, s Treťjakom v bráne, ktorí čelili Gretzkemu, hrajúcemu v jednej formácii s Mariom Lemieux či Markovi Messierovi, Paulovi Coffeymu a Rayovi Bourquemu. V trojzápasovom finále sa zrodil trikrát výsledok 6:5, raz v prospech Sovietov, dvakrát v prospech Kanaďanov, ktorí turnaj vyhrali. Tento turnaj bol zároveň vstupenkou do NHL pre mnohých východoeurópskych hokejistov, pre ktorých pozvolné uvoľňovanie Železnej opony znamenalo možnosť začať hrať v NHL. O slovo sa tak okrem Sovietov prihlásili Igor Liba, Dušan Pašek či mladý Dominik Hašek, budúca revolučná postava vo vnímaní brankárov v zámorí.

Vzostup USA

V hokeji sa ako o najväčšom historickom úspechu USA hovorí o Miracle on ice z roku 1980. Vtedy Američania na olympiáde v Lake Placid zaskočili megafavorita ZSSR a vyhrali na domácej pôde zlato. Avšak z pohľadu ďalšieho napredovania hokeja v USA nemal turnaj v roku 1980 taký význam ako dva Kanadské poháre v roku 1991 a 1996. Na tom prvom ešte nevyhrali, no už účasť vo finále bola pre hokej v USA obrovským úspechom. Na tom druhom, už pod menom Svetový pohár, sa však partia okolo Mikea Richtera, Chrisa Cheliosa, Briana Leetcha, Mikea Modana, Bretta Hulla, Jeremy Roenicka a ďalších radovala z najväčšieho (čo do kvality) víťazstva v histórii amerického hokeja. Až po tomto turnaji sa prestalo na americký hokej pozerať optikou tvrdých hitov a klasického nahadzovania spoza modrej čiary. USA zrazu začali vychovávať hráčov, ktorí skutočne hrali hokej.

Turnaj v roku 1996 uviedol do „veľkého“ medzinárodného hokeja aj Slovensko. Iste, už tri mesiace pred tým Slováci debutovali na MS A kategórie vo Viedni, avšak na majstrovstvá sveta sa vždy bude pozerať tak trochu cez prsty, najmä v zámorí. Až na Svetovom pohári sa samostatný slovenský hokej skutočne zaradil medzi hokejovú smotánku, a to napriek tomu, že z turnaja odišiel s tromi prehrami v troch zápasoch. Bondra, Cíger, Demitra, Pálffy, Stumpel, Šatan, Švehla či Zedník poväčšine len prichádzali do fázy, v ktorej ich v zámorí začali rešpektovať ako prvotriedne hviezdy a tento turnaj im k tomu dopomohol.

Nová éra

Dlhých osem rokov trvalo, aby sa uskutočnil druhý turnaj Svetového pohára. Hokej vo svojej najmodernejšej podobe už ponúkol divákom show a la NHL. Samotný turnaj zarobil viac ako 30 miliónov dolárov a predviedol fakt, že sa v rámci špičky hokejový svet vyrovnáva. Bronz Čechov a striebro Fínska, ktoré vo finále potrápilo Kanadu pri výsledku 2:3, predznamenalo ďalšie desaťročie, počas ktorého sa olympijskymi víťazmi stali napríklad Švédi , majstrami sveta Fíni a do popredia sa začali tlačiť aj krajiny mimo dovtedy zaužívanej top šestky (sedmičky), ako Švajčiarsko, Nórsko a ďalší.

Po ďalšej, tentokrát dvanásťročnej, pauze sa už budúci týždeň začína v poradí tretí turnaj Svetového pohára. Na medzinárodnom fóre predstavia zmiešané tímy – tím Európy či severoamerických mladíkov, čo doteraz vo vnímaní medzinárodných stretnutí nemá obdobu.

Rovnako, ako stál Kanadský pohár na začiatku snáh o zaradenie profesionálneho hokeja na olympiáde, môže tento Svetový pohár znamenať koniec NHL profesionálov pod olympijskymi kruhmi, keďže cítiť snahu NHL premiestniť najlepší hokejový turnaj z olympiády pod gesciu zámorskej profiligy.

Aj tento Svetový pohár tak môže byť z historického hľadiska významným medzníkom hokeja.