Slovenskí hokejisti na Svetovom pohári hája posledné zvyšky kreditu nášho hokeja. Oplaťme im to povzbudzovaním.

Komentár Jakuba Mihálika

„Čo z toho máš, že fandíš nejakým hokejistom?,“ spýtala sa ma raz jedna známa počas majstrovstiev sveta, keď som jej vysvetľoval, že nemôžem ísť tam a tam, lebo „musím“ pozerať hokej. Pohľadom som ju po tejto otázke zavrhol a zmohol som sa len na nesmelé: „národná hrdosť?“. Niektorým nevysvetlíš. 

Fanúšikovstvo sa nedá vysvetliť. Ono to ani nemá nejaký logický základ, že sa každý rok, v prípade majstrovstiev sveta, či každé štyri roky v prípade iných turnajov, zrazu všetci zaujímajú o šport, ktorý ich po zvyšok pravidelného cyklu nezaujíma. Jednoducho, hrá Slovensko, tak sa fandí. 

Na tohtoročnom hokejovom Svetovom pohári Slovensko, ako také, nehrá a množstvo fanúšikov tento turnaj „bojkotuje“. Hrá tam nejaký európsky mišmaš a nečudo, že Slovák ťažko hľadá motiváciu fandiť tímu, v ktorom je zastúpené Nórsko a nie je to blondína s dlhými nohami. Tím nemá vlajku, nemá hymnu, nemá prakticky nič, čo by ho spájalo a čo by primälo fanúšika k tomu, aby mu fandil, navyše až do dnešnej noci navyše tím vyzeral ako jednoznačne najslabší na turnaji. 

Napriek všetkému, čo hovorí v prospech „bojkotu“, by sme však Svetový pohár nemali odignorovať. Nie pre šéfov NHL, ktorí európsky mišmaš vymysleli. Ale pre našich chlapcov, ktorí v ňom hrajú a hája Slovensko. Ak by sa totiž aj oni na to vykašľali a povedali si, že v „umelej“ reprezentácii hrať nebudú, Slovensko by na turnaji nebolo. Ešte viac by klesol kredit nášho hokeja. Ešte viac by do zabudnutia zapadol fakt, že kedysi sme vychovávali skutočné hokejové superstars, schopné porovnávať sa s veľmocami. Ešte viac by sme sa posunuli k druhej hokejovej koľaji.

Preto treba tímu Európy fandiť, bez ohľadu na to, či v ňom hrá jeden Slovák, alebo päť. Hoci v inom drese, reprezentujú Slovensko. A keď hrá Slovensko, tak sa fandí.