Dlhých desať rokov čakáme na prienik medzi tenisovú elitu v Davis Cupe. Už pravidelne ostaneme čakať pred bránami svetovej skupiny, a to z rôznych dôvodov, nedostatočnou kvalitou počínajúc.

Tento rok nepostúpime opäť. Do svetovej skupiny nepostúpime aj preto, že naši dvaja najvyššie postavení tenisti nechcú hrať. Niežeby som chcel dopredu odpisovať tých, ktorí do Austrálie cestovali a bojujú, avšak proti hráčom elitnej dvadsiatky sa o sto priečok nižšie postavení Slováci len ťažko vyhrabú z manka 0:2. Ale to nie oni sú na vine. Oni makajú. O šancu na postup sme prišli ešte skôr, ako umpireový rozhodca hodil prvú mincu. 

Vo svete reprezentačného tenisu je bežné, ak vám hráč odriekne ten alebo onen zápas. Náročný turnajový program, občasné zranenie či spoliehanie na to, že to tímoví kolegovia zvládnu. V prípade slovenského daviscupového tímu však nejde len o zápas proti Austrálii, ale o systematické odmietanie reprezentácie, a to už je problém. 

„Hrdinské“ tvárenie sa, že naši tenisti nepotrebujú reprezentáciu, Davis Cup, olympiádu, ani slovenských fanúšikov, je dobré tak na lavičku pred jeden z petržalských panelákov. Vo svete tenisu vie každý profesionál, že sú to práve zápasy v reprezentačnom tričku, čo robí z tenistov národných hrdinov. Spýtajte sa Rogera Federera (a ten naozaj nepotrebuje Davis Cup), Dominika Hrbatého či Miloša Mečířa. 

Apropos, Mečíř. Nevidím do vnútorých vzťahov hráčov s nehrajúcim kapitánom, avšak všetci dobre vieme, že jeho úloha nie je až tak podstatná. Nie je to futbalový alebo hokejový reprezentačný tréner, ktorý by určoval zostavu a taktiku. Ako tenista ste na dvorci sám. Za seba a za svoju krajinu. Preto dosť dobre nerozumiem, prečo je často práve on tŕňom v päte, najmä pre Kližana. Alebo je to len výhovorka? Veď Rio s Mečířom nesúviselo.

Naši dvaja tenisti z prvej svetovej stovky nie sú v tenisovom svete tak výrazné mená na to, aby sa im nezišla aj publicita pri reprezentačnom úspechu. Navyše, ak športovec nereprezentuje, do istej miery sa pripravuje o sponzorov, ktorí chcú osloviť domáceho fanúšika. 

Ak sa naše tenisové „polárky“ budú aj naďalej tváriť ako supernovy, slovenský tenis sa nikam neposunie. Iste, na prvý pohľad to samotnú kariéru tenistov neovplyvní. Avšak s vekom príde odloženie masky s nápisom „nepotrebujem nikoho“ a profesionál začne kontemplovať nad tým, čo mohlo byť. Zistí, že miesto toho, aby bol hrdinom pred celý národom, ostane hrdinom len pred samým sebou. A to je premárnená príležitosť.