FC Barcelona vs Real Madrid, Manchester United proti Manchestru City, Galatasaray a Besiktas Istanbul, Inter proti AC Milánu. Najslávnejšie futbalové derby zápasy sú stretnutia, ktoré sľubujú vždy neuveriteľnú drámu nielen na ihrisku, ale i na tribúnach. Jedným z takýchto pikantných futbalových meraní síl je aj derby medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava, ktoré v sebe nesie už dlhé roky bohatú históriu a je známe nielen u nás doma na Slovensku.

O najslávnejšom futbalovom stretnutí slovenského futbalu i o vzájomnej rivalite medzi oboma tábormi fanúšikov týchto klubov sme sa porozprávali s predsedom Asociácie fanúšikov Slovenska pánom Mariánom Galbavým.

Pán Galbavý, čo vlastne pre trnavského fanúšika znamená derby medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava?

Hovorí sa, že víťazstvo v derby je dôležitejšie ako titul a keďže my v Trnave máme tých titulov v poslednej dobe skutočne poskromne, dá sa povedať, že derby je pre nás vždy jedným zo zápasov roka. Okolo derby  sa vždy vybičujú emócie každému fanúšikovi Spartaka a celý týždeň pred zápasom žijeme v silnom očakávaní. V deň zápasu sú ulice červeno-čierne a nečapuje sa pivo, ale na tento nezmysel sme si už zvykli, preto má každý domácu zásobu. Na zápase nám zvyčajne ukrivdia, dáme rozhodcovi mrkvu, stúpne nám tlak zo „soumahov“, „dosoudilov“ a „halenárov“ a potom ideme spokojne domov.

Vy sám ste dlhoročným fanúšikom Spartaka Trnava, ako vnímate futbal v tomto meste?

Nálady sa menia. Po postavení nového úžasného štadióna prišli veľké očakávania. Nielen titulové, ale najmä, že zmena prostredia potiahne aj zmeny v klube. V tomto smere však cítiť medzi fanúšikmi skôr dezilúziu, čo sa pomaličky odzrkadľuje aj na ustálení návštev na „pred-cityarénových“ číslach. Keď opadli čísla tých, čo boli zvedaví na nový štadión, opäť zostávajú už len skalní, ktorých je niekde okolo tri a pol tisíca. Ľudia v Trnave futbal milujú a vždy budú. To má odraz aj v  tom, že som ako predseda fanklubu „Bílich Andelov“ bol zvolený za poslanca mestského zastupiteľstva a so mnou ešte dvaja veľmi aktívni fanúšikovia. Myslím si, že sme v tomto smere jediné mesto na Slovensku.

Aký postoj máte k fanúšikom Slovana Vy osobne?

Okolo derby je to vždy len o rivalite. Za tie roky spolupráce v Asociácii fanúšikov sa už osobne poznáme a často sa zhodneme ak ide o veci, ktoré sa týkajú všetkých fanúšikov, napríklad kriminalizácia pyrotechník, či spoločný postoj k SFZ a reprezentácii.

Posledný vzájomný súboj týchto dvoch mužstiev priniesol bezgólovú remízu. Ako hodnotíte tento zápas?

Povedal by som, že toto je typický výsledok. Remíza, či víťazstvo o gól a tie zápasy, ktoré skončia vyšším výsledkom sa stávajú legendárnymi a hovorí sa o nich ešte roky, no je pravdou, že v posledných rokoch sa ten náboj stráca. Vždy je to iné, keď vám chýba oponent na tribúnach. Jeden z najpamätnejších derby je to v ktorom sme prehrali 1:3, aj keď sme v polčase gólom Ďusa Šimona vyhrávali. Najmä preto, lebo sa hralo v elektrizujúcej atmosfére pred 22-tisíc fanúšikmi. Vtedy to ani nemôže byť zlý futbal.

Zápasy medzi Trnavou a Slovanom sa však v posledných rokoch bez zásahu polície rozhodne nezaobídu. Je vôbec možné, aby sa to niekedy zmenilo?

Na túto otázku si dovolím odpovedať v dvoch rovinách. Derby zápasy sa bez účasti polície rozhodne neobídu a primerané policajné opatrenia sú na mieste. Veľmi dobre si spomínam, aké „riots“ zavládli v Trnave na starom „ŠAM-e“ potom, čo polícia nepochopiteľne pred koncom zápasu vyprázdnila nárazníkový sektor medzi tábormi Slovana a Spartaka. Vtedy stačí malá iskrička a vybuchne sud s prachom. Na druhej strane zásahy polície proti fanúšikom sú často neprimerané a neodôvodnené. Nebýva zriedkavosťou, že spúšťačom výtržností je práve neprimerané šikanovanie políciou. Asi každý fanúšik, ktorý niekedy s Trnavou cestoval na zápas vonku už na vlastnej koži pocítil nevyprovokovaný agresívny zásah polície. Žiaľ u nás na Slovensku platí, že s oblečením fanúšikovského dresu človek prichádza o svoje práva a ľudskú dôstojnosť.

Výtržnosti sa stupňujú. Po štadiónoch sa títo fanúšikovia dnes už ohadzujú nielen delobuchmi, vytrhnutými sedačkami, či dokonca kameňmi, ale dochádza aj na rôzne rasistické urážky. Prečo to zašlo až takto ďaleko?

Z pohľadu fanúšika, ktorý si živo pamätá stav v 80-tych a najmä v divokých 90-tych rokoch, si dovolím tvrdiť opak. Rozsah výtržností, počet potyčiek medzi fanúšikmi a ich intenzita sa rokmi zmenšuje. Dnes sa počty členov tvrdých chuligánskych jadier oboch táborov zredukovali prakticky na nulu.  Obraz o zvyšujúcej sa intenzite je skôr v bulvarizácii každodenného života. Strach predáva. Zabávam sa na tom, keď vidím, ako redaktor správ bulvárnej televízie dramatickým hlasom ako z vojnovej reportáže hovorí o nájazdoch krvilačných bánd fanúšikov a pritom stojí na peróne, kde z vlaku vystupuje niekoľko Slovanistov. V našom tábore sa naopak často stretávame s tým, že médiami odkojení šarvanci odniekiaľ z Hornej Dolnej, ktorí nikdy neboli na futbale, si na seba hodia červeno-čierny dres a cestou na zápas vypijú niekoľko fliaš alkoholu a idú sa pobiť, pretože to má pre nich nádych nebezpečného dobrodružstva o ktorom budú v miestnej krčme rozprávať ešte pol roka. Potom robia veci, ktoré sú už v našom tábore tabu, ako napríklad vhadzovanie svetlíc na ihrisko, či používanie delobuchov. Po jednom z derby zápasov na Pasienkoch som si vyžiadal zoznam ľudí, ktorí boli počas zápasu potrestaní za priestupky a s údivom som zistil, že mám pred sebou mapu takmer celého Slovenska. Drvivá väčšina potrestaných boli ľudia od Bánoviec až po Sabinov.

Myslíte si, že ich vzťah je skutočne každým rokom horší a horší?

Myslím, že nálady na štadióne len zvýrazňujú nálady spoločenské. Nie náhodou mnohé z výrazných spoločenských zmien, mali spúšťače na štadiónoch a medzi fanúšikmi, napríklad srbsko-chorvátsky konflikt, či tzv. „arabská jar“. Aj vznik chuligánstva v Anglicku bol najmä odozvou na thatcherizmus. My v Trnave sme boli vždy „robotnícky“ klub. Základňu fanúšikov tvorili najmä fyzicky pracujúci ľudia, preto sa nečudujem, že v ostatnej dobe dochádza u nich k frustrácii zo stavu spoločnosti, kde sa darí najmä klamárom a zlodejom. Obávam sa, že kumulácia frustrácie môže prerastať čoraz častejšie do deštrukcie a prejavov násilia na štadiónoch a mimo nich.

Predstavitelia štátu, hlavného mesta Bratislavy a miestnej samosprávy nedávno poklepali dlho očakávaný základný kameň výstavby Národného futbalového štadióna a nové Tehelné pole sa tak môže začať oficiálne stavať. Otázkou však ostáva, či sa oplatí vrážať veľké milióny do výstavby niečoho, čo niektorí naši „fanúšikovia“ nedokážu oceniť...

Pospolitý fanúšikovský ľud si zase len urobil čiaročku na stránke „zlodejina“ a tých pár Slovanistov si hádam povedalo: „No a čo, hlavne, že bude nový štadión!“ Ale aj tam je už vidno, že fanúšik nie je hlúpy a pochybnými titulmi ho nemožno kŕmiť donekonečna.

Prejdime v závere rozhovoru ešte k Vašej samotnej práci v Asociácii fanúšikov Slovenska. Prečo táto asociácia vlastne vznikla a čo jej hlavnou úlohou?

Vznikla ako potreba zjednotenia táborov fanúšikov pri tvorbe „protifanúšikovského“ zákona a skutočne sa nám podarilo zapojiť do procesu. Musím skutočne oceniť prístup ľudí, ktorí sa podieľali na jeho tvorbe. Žiaľ, prišli nešťastné udalosti  s delobuchmi na Pasienkoch a zákon sa expresne schválil v parlamente, podľa môjho názoru v nedokončenom stave. Postupne sa Asociácia etablovala ako určitá strecha nad fanklubmi. Snažili sme sa poskytovať support novovznikajúcim fanklubom, ale aj vytvárať platformu na riešenie sporov medzi nimi. Žiaľ, dnes je už vlastne otázne, či AFS ešte existuje. Množstvo tradičných fanklubov po vypadnutí z prvej ligy prežíva klinickú smrť. Slovanisti nie sú v najlepšej forme a u nás tiež cítiť frustráciu. Činnosť fanklubov je dobrovoľná a bezplatná. Sú to hodiny a hodiny času venované choreám, organizovaniu výjazdov, rôznych akcií a turnajov a to bez akejkoľvek odmeny a na vlastné náklady. A keď sa prestane táto snaha úročiť aspoň v dobrom pocite, že to celé má zmysel, tak ide o zbytočne premrhanú energiu. Naša generácia, ktorá začínala v 90-tych rokoch už stráca chuť a mladých futbal neťahá. Dnes je fandenie futbalu len jednou z voľnočasových aktivít. Mladí radšej lovia pokémonov, ako idú na futbal. Pravdupovediac sa im ani nečudujem.  Považovať náš ligový futbal za dobrý, či aspoň obstojný už môžu asi len športoví komentátori.AFS vznikla ako „strecha“ nad fanklubmi. Najlepšie je to prirovnať k funkcii „fanklubáckej rady“.  Rozhodovanie v tejto rade bolo založené na určitom kľúči, ktorý zohľadňoval silu jednotlivých táborov. Ja ako predseda som bol len „primus inter pares“ – prvý medzi rovnými a moja funkcia by sa skôr dala prirovnať k funkcii hovorcu. Moje zvolenie za predsedu zrejme tiež ovplyvnilo to, že som advokát a značná časť agendy AFS bola o účasti na tvorbe zákonov, ktoré sa týkajú fanúšikov. Snáď okrem otázky ukončenia bojkotu reprezentácie sme sa v asociácii vždy vzácne zhodli na spoločnom postupe.