Trnava utŕžila v Žiline sedmičku a stala sa terčom posmechov. No je na smiech naozaj iba kvôli jednému spackanému zápasu, alebo je za tým niečo viac?

Komentár Filipa Chudého

Čo sa týka výšky skóre, v nedeľu zažila Trnava v ére slovenskej samostatnosti najvyššiu prehru, no určite nie najhoršiu. Legendárny zápas v Rimavskej Sobote, alebo šestka od Slovana vo finále pohára sú oveľa väčšie machule v histórii tohto klubu, ale aj na facku zo Žiliny budú Trnavčania neradi spomínať, no možno je pre nich dobre, že prišla.

Nie všetko je len čierne a negatívne. Treba totiž vyzdvihnúť to, ako sa zachoval po zápase tréner Trnavy Miroslav Karhan. Ten ponúkol svoju rezignáciu, čo bolo jediné správne riešenie na vzniknutú hanebnú situáciu. Tu sa vrátime pre porovnanie o niekoľko týždňov neskôr. Jeden cyperský tréner, ktorého meno radšej už ani nespomínať, ani len nepripúšťal, že by mal dať papa na rozlúčku po pohárovej hanbe nášho najslávnejšieho klubu. To Karhan sa zachoval ako chlap a človek, ktorý vie, čo pre klub jeho srdca podobná hanba znamená.

Z trnavského pohľadu je naozaj neprípustné, aby tamojší Spartak dostával také debakle, hoc je to od súpera, ktorý sa z historického pohľadu v počte titulov už prepracoval na post slovenskej dvojky práve pred Trnavu. Tá navyše v tomto tisícročí nič nevyhrala, ak teda nerátame druhú ligu. V Trnave na úspešné časy už len spomínajú, veď titul nezískali už viac ako 43 rokov, trofej zas 18 rokov. No aj tak sa v Trnave stále cítia a pokladajú za veľký klub, hoci to nemajú už dlhodobo podporené výsledkami, no história zostáva.

Nemilá súčasnosť je určite vizitka vedenia klubu, pretože páni z neho nie sú vo funkciách iba nejaký krátky čas, to už sú dlhé roky. Jediným pozitívnym výsledkom ich práce je nový štadión v nákupnom centre, resp. naopak, no slúži to futbalu, tak buďme radi aj za to.

No pre ich klub je dobrou správou, že neprijali Karhanovu abdikáciu. Niežeby bol ten tak dobrý tréner, k tomu má ešte naozaj poriadne ďaleko, ale pri všetkej úcte, keď si to porovnáme s menami, ktoré manažment pred ním angažoval, lepšieho by určite nenašli. Takto majú aspoň trénera, ktorému bije srdce pre Spartak, pričom je navyše asi jedinou osobou, ktorú fanúšikovia klubu bez námietok akceptujú. V súčasných napätých vzťahoch malé plus pre vedenie.

Ale ak manažment tento ťah myslel len tak, že mesiac ešte vydržíme, trochu to prehrmí a v zime ideme opäť odznova s niekým novým našim štýlom, pretože ani to sa nedá vylúčiť, pričom to nikto verejne ani nevylúčil, potom zmysel tejto sedmičky, po ktorej sa im smeje minimálne internetová časť Slovenska, nepochopili.

Trnava je na smiech, teda pardon, ono je to skôr do plaču, skôr za to, že nemá už desaťročia žiaden systém. Tu nemyslíme prioritne, že musia hrať ofenzívne, to totiž nie je podstatné, ale musia mať proste systém práce, ktorý prepojí všetky ich mužstvá a celkové fungovanie klubu bude mať hlavu a pätu. A vôbec nemusia nikoho kopírovať, ba ani by nemali, pretože všetko musia prispôsobiť tamojšiemu špecifickému prostrediu. Lebo čo funguje napríklad na Považí, v Trnave vôbec nemusí.

Žilina dala Trnave takú facku preto, že má systém. Zvolila si ho, dodržiava ho a možno prídu z neho aj výsledky na trávniku, resp. mali by. Zatiaľ sú to totiž len finančné za predaj hráčov. Málokto si to totiž uvedomuje, ale Žilina prežíva najhoršie výsledkové obdobie v tomto tisícročí. Kým v ňom predtým najdlhšie čakala na trofej tri roky, teraz to bude prinajlepšom už päť. Ale ku cti jej slúži, že stále verí svojmu systému práce. No čo je to oproti trnavskému čakaniu?

Podľa Karhanových slov si Spartak Trnava nezaslúži takéto výsledky. Tu treba trochu oponovať. A čo urobil preto, aby také nedosahoval? Bez správne nastaveného systému práce bude Trnava takéto podobné facky dostávať neustále. Čo je na veľkú škodu slovenského futbalu.