Bývalý český hokejista Dávid Kočí opisuje svoj prerod z nádejného hokejistu k vyhlásenému bitkárovi NHL.

Patril k množstvu českých hokejistov, ktorých si kluby NHL vyberali v draftoch na začiatku 21. storočia. Veľký príliv hráčov z úspešnej krajiny, ktorá zbierala medaily z majstrovstiev sveta ako na bežiacom páse, však spôsobila, že mnohí z nich sa nedokázali prepracovať, nielen do NHL, ale ani do farmárskych tímov. 

„S mojou kariérou v Amerike to vyzeralo biedne. Začínal som druhý rok nováčikovského konktraktu a ja som sa nedostal ani do zostavy záložného tímu Pittsburghu, posielali ma zase až do ECHL, druhú farmu,“ začína svoje rozprávanie pre český portál bezfrazi.cz bývalý český hokejista Dávid Kočí. 

Chcel to v Amerike vzdať a vrátiť sa do Čiech, predstavoval si to totiž inak, keď ho v roku 2000 v 5. kole draftoval Pittsburgh Penguins. „Strašne som sa vtedy nasr..,“ spomína na to, keď bolo v prípravnom kempe jasné, aký osud ho v ďalšej sezóne čaká. Zavolal preto generálnemu manažérovi Penguins a žiadal, aby ho pustil naspäť do Európy. „-Nie!,“ zaznelo rázne a bez vysvetlovania z úst Craiga Patricka. 
„Telefonát ma tak naštartoval, že som mobilom práskol o stenu. Tak silno, že tam zostala celkom pekná diera.“ 

V tom čase sa v mladom hokejistovi čosi zlomilo. Pocit, že sa nepresadil chcel po sezóne vypustiť do tréningu. Nič zvlášne, no „k tomu som si povedal ešte jednu vec – keď prídem do kempu a ktokoľvek na mňa siahne, stačí keď sa škaredo pozrie, toho zmastím. Je mi jedno, kto to bude. Uvedomil som si, že toto v Amerike žerú a ja som postavou veľký, takže k tomu mám predpoklady. Skúsim to takto.“

Hneď prvý deň kempu sa pri normálnom tréningovom drile tlačil jeden hráč pred bránu, Kočí ho odstrčil a jeho súper spravil tú chybu, že mu ranu vrátil. „Čapol som ho a zmlátil. Odskákal to,“ opisuje hokejista. „Nezaujímalo ma, že na mňa kričí, že som magor. Ja som chcel svoje miesto. Od tej doby to odo mňa schytal každý. Zistil som, že toto je moja šanca, že si musím okolo seba vybudovať auru blázna, ktorého sa všetci budú báť.“

Odchovanec Sparty Praha pokračoval vo svojej novoobjavenej „zručnosti“. V kempe ďalej mlátil hlava-nehlava a hoci ho ako posledného preradili na farmu Penguins, vedel, že je na správnej ceste. 

„Vedľa hokejky sa mojim hlavným pracovným nástrojom stali päste,“ opisuje svoj prerod z nádejného hokejistu na uznávaného bitkára. „Prvý rok vám to neprekáža, pretože fungujete na eufórii, že sa k vám všetci zrazu začnú správať inak. Tréneri, spoluhráči, ale aj maséri si vás zrazu vážia. Už nie ste niekto dopočtu, ale je z vás prospect, s ktorým sa počíta pre prvý tím. Postupne mi ale došlo, do čoho som sa dostal.“

Kočí samého seba nevidí ako rodeného bitkára. Najprv ho bavilo, ako sa naňho zmenil všeobecný pohľad, no potom si uvedomil, že v tom musí pokračovať. Každý deň. Keby nie, za ním čaká rad ďalších „nabušených“ hráčov, ochotných sa za svoju šancu pobiť. Doslova.

„Je to ako s drogami. Začnete ich brať, ste na vrchole a až časom si uvedomíte, že ste v tom až po uši a nejde z toho vyliezť,“ priznáva časom, no zároveň dodáva, že skutočne drogy on nikdy nevzal. Narozdiel od iných ligových bitkárov, ktorí nimi zaháňali bolesť, či zvyšovali svoj adrenalín, aby na ľade pôsobili ako odtrhnutí z reťaze.

Kočí sa v AHL prepracoval medzi troch najtrestanejších hráčov, čo svojim spôsobom vnímal ako prestiž. Stále sa však nepovažoval za typického buldoga klzísk, ktorí sa v bitkách vyžívali. „Takí boli možno traja, ostatní bitky videli ako cestu presadiť sa. Aj mňa niekedy bavilo pobiť sa s niekým. Často som však vedel, že idem proti zabijakom. Pred zápasmi mi bývalo zle od žalúdka, lebo som vedel, aké jatky budú nasledovať. Mňa však hokej na tejto úrovni bavil, preto som to chcel podstupovať,“ hovorí.

Jeho premiéra v NHL nedopadla najlepšie. Hneď v prvom stretnutí v drese Chicaga, kam Kočí putoval po výlukovej sezóne v roku 2007, si ho v prvom striedaní vyhliadol bitkár Phoenixu, Josh Gratton a jednou ranou ho knokautoval. „Sedel som na trestnej lavici a vedel, že to je „prúser“. Vzali ma ako bitkára a ja som sa nechal dať dole hneď pri prvej príležitosti. Bolo mi jasné, že to môže byť môj úplný koniec. Pred očami mi prebehlo množstvo vecí, od diery v stene, cez všetky tie roky driny, aby som sa dostal až sem. Sám na seba som sa vtedy naštval,“ opisuje svoj prvý „fight“ vo veľkej NHL Kočí. 

Svoje pocity opäť pretavil na ľade a hneď pri ďalšom striedaní zrážal svojich súperov ako na bežiacom páse. Gratton, povzbudený svojim víťazstvom, opäť vyzval Kočího na súboj. „Nandal som mu to!,“ spomína Kočí. Do konca stretnutia ešte stihol okrem niekoľkých hitov aj tretiu bitku, ktorá automaticky znamenala odchod do kabín. 

„Sedel som v kabíne neistý, či to nebol problém. Wayne Gretky, vtedajší tréner Phoenixu, na mňa ziapal čo to som za debila.Ale otvorili sa dvere do kabíny, do nich vletel náš kouč Denis Savard, hrnul sa za mňou a triasol mi ramenami, že to bola paráda. Hneď som mal lepší pocit.“

Chicago v tom zápase vyhralo 7:5 a začalo si budovať rešpekt. Pred rokmi totiž patrilo k najhorším celkom ligy, až potom sa im podarilo prepracovať na tím, ktorý pravidelne vyhráva Stanley Cup. David Kočí bol súčasťou pozvolného vzostupu. Zároveň stúpal jeho kredit ako hokejového bitkára. 

„Spočiatku som bol schopný bitky vyhrať aj nejakým podlým úderom, keď napríklad niekto ležal na zemi a ja som mu ešte jednu pridal, aby tiekla krv, ale postupne som prišiel na to, že o tom táto rola nie je. Keď ju robíte dlho, dôjde vám, aká je ťažká táto práca. Vážite si každého, kto ju vydržal.“

Happy Birthday David Koci the former WHL & NHL defenseman is 35 today. 5.12.16 #HFHpic.twitter.com/mLitcrvO1B

— Hockey Fight History (@HistoryOfFights) May 12, 2016

Dokonca si medzi svojimi bitkárskymi súpermi našiel aj kamaráta, Lotyša Raitisa Ivanansa. „Vždy pred zápasom sme sa na chodbe pozdravili, zhúkli na seba, prevrátili oči, že ten druhý zasa hrá, že to bude nakladačka. Potom sme sa na ľade zmlátili a večer sme pokecali. Vedeli sme, že to je len naša práca.“

Napriek tomu pozíciu bitkára Kočí nevníma ako srandu. Spomína na množstvo bitkárov, ktorí spadli do špirály depresií. V NHL potom vydržali dva-tri roky. Mnoho z nich s hokejom prestalo aj kvôli zraneniam. „Ja som našťastie nikdy nedostal skutočne tvrdú nakladačku, po ktorej by som so sebou trepal na ľade. Áno, tieklo aj veľa krvi, ako keď mi Zdeno Chára zlomil nos, ale nič brutálne, napriek tomu, že to tak vyzeralo. Napriek tomu s každou zlomenou kosťou vo vás postupne rastie strach, aby sa vám niečo zase nestalo. Začínajú stresy, nabaľujú sa. Pred bitkou už nie ste neohrozený. Nie každý to dokáže vydržať,“ opisuje život hokejového bitkára. 

„Nechcel som, aby ma vnímali ako bezmozog, to sa však, najmä doma, stalo,“ ľutuje. „Mrzí ma, že množstvo ľudí si pod hokejovým bitkárom predstavuje hráča, ktorý sa ani neudrží na korčuliach. Kdeže. Aj bitkár musí mať herné schopnosti na určitej úrovni chápať systém, tím si nemôže dovoliť pustiť na ľad niekoho, kto to nezvládne. Ja som nehral hokej preto, aby som sa bil. Bil som sa, aby som mohol hrať hokej.“