Slovenská reprezentácia podala pod vedením Jána Kozáka jeden z najpresvedčivejších výkonov, ale aj tak bol tréner po zápase sklamaný. Prečo tomu tak bolo?

Komentár Filipa Chudého

Máme za sebou jesennú časť kvalifikácie MS 2018. Získali sme v nej šesť bodov, či je to málo, alebo dostatok, to sa ukáže až o rok. Spokojnejší by sme síce boli minimálne s jedným bodom navyše, keď hlavne stratená remíza s Anglickom nás môže mrzieť, ale treba to brať ako realitu, bodové konto v tomto roku už nenavýšime. Ale ovplyvniť by sme ešte v tomto roku mohli iné veci.

Úspešné účinkovanie na MS 2010 sme s odstupom času hodnotili ako nevyužitú šancu na posun v našom futbale. Ale na to sme asi špecialisti, pretože podobne nevyužitých šancí by sme našli v celom našom športe omnoho viac. A niečo podobné môžeme už aspoň čiastočne povedať aj na situáciu po Eure 2016, opäť na slovenské pomery úspešnom, no ešte sa dá veľa vecí minimálne korigovať.

Najväčšou záhadou je to, ako je možné, že za presne len 70 dní, ktoré delili koniec nášho účinkovania na Eure a začiatok novej kvalifikácie, sa z futbalových hrdinov stali pre určitú časť verejnosti úplní babráci. Pred Anglickom totiž na Slovensku prevažovala nálada, že dostaneme debakel. Samotní Slováci zhadzovali Slovákov, na zaplakanie.

Pomohla k tomu kauza Stoch, ktorá mala byť vyriešená, resp. medializovaná oveľa skôr, aby to všetko prehrmelo ešte pred prvých zrazom. Potom by rôzne stupídnosti a statusy neprišli, minimálne nie v nevhodnom čase. Vlastne až teraz, po dvoch mesiacoch od začiatku kvalifikácie možno povedať, že situácia je ako tak upokojená. No ak by upokojovanie prebiehalo počas leta, už proti Anglicku sme mohli byť vo fazóne, v akej sme boli proti Litve. No a v tom prípade by prvé dva kvalifikačné zápasy dopadli určite inak, pričom pre nás mohli už len lepšie.

Ján Kozák povedal, že očakával proti Litve výrazne vyššiu návštevu a je z nej sklamaný. Netreba sa mu čudovať, pretože v poslednom domácom zápase roka, ktorý navyše dopadol úspešne, veď sme počas neho postúpili do osemfinále Eura, či vyhrali na pôde majstrov sveta, je poloprázdny štadión akousi dýkou do chrbta. Ale kto neprišiel, ten môže ľutovať, naša reprezentácia podala veľmi dobrý a pre fanúšikov atraktívny výkon s prvkami výraznej futbalovej moderny, hlavne pri kombinačných akciách.

Aj najväčší skeptik musí uznať, že v našej reprezentácii je stále sila, ktorá môže priniesť postup na MS, ale len za predpokladu, že si nebudeme hádzať sami polená pod nohy. Pri všetkej úcte, to my sme sa pripravili v prvých dvoch zápasoch o dôležité body, nie sila súperov, hoc kvalitnejších v skupine nemáme.

Ak sa konečne poučíme z vlastných chýb, myslené na všetkých (SFZ, hráči, fanúšikovia, médiá), a hlavne ich prestaneme robiť, potom niečo málo z Eura 2016 ešte vytlčieme, navyše môžeme prebudiť ďalšiu pozitívnu vlnu, ktorá by dôstojnejšie zaplnila tribúny. Za predpokladu, že sa tak stane, potom by sa už nemala opakovať situácia, že reprezentačný tréner je po presvedčivej výhre 4:0, ktorú priniesol veľmi kvalitný výkon jeho zverencov, viac sklamaný, ako spokojný.