Bol jedným z najdominantnejších hráčov svojej doby. Až prišiel osudný zápas, ktorý obrátil jeho kariéru na ruby.

Z výnimočného talentu sa stal ustráchaný hokejista, ktorý na ľade neustále poškuľoval po súperoch a snažil sa vyhnúť akejkoľvek tvrdšej zrážke. Vďaka svojej výnimočnosti to ale napriek tomu dotiahol do hokejovej Siene slávy. Eric Lindros.

Do NHL vstupoval ako veľká hviezda. Ako od draftovej jednotky 1991 sa od neho očakávalo skutočne veľa. O jeho schopnostiach a hokejových kvalitách sa zámorím šírili doslova hokejové legendy. Vo výbere nováčikov po ňom siahol Quebec Nordiques a mladučký talent zaskočil celý svet – za nový klub odmietol nastúpiť.

„Rozhodnutie nehrať za Quebec bolo založené výslovne len na jeho vlastníkovi. Nemalo to nič spoločné s jazykom, kultúrou či mestom. Veď aj moja manželka je Francúzka (z Quebecu),“ vysvetľuje Lindros pre espn.com svoje rozhodnutie spred vyše dvadsiatich rokov.

Keď kanadský tím ohlásil odchod Lindrosa, najväčší záujem prejavili dva tímy – New York Rangers a Philadelphia Flyers. Aby toho nebolo málo, Quebec sa dohodol na obchode s oboma klubmi. Celok z Manhattanu ponúkol Tonyho Amonteho, Alexeja Kovaľjova, Douga Weighta, Johna Vanbiesbroucka, dva voľby v prvom kole draftu a 12 miliónov dolárov.

Philadelphia konkurovala Steveom Duchesnem, Kerrym Huffmanom, Ronom Hextallom, Mikeom Riccim, Chrisom Simonom, Petrom Forsbergom, dvomi voľbami v prvom kole draftu a 15 miliónmi USD. Vyhrala ponuka z Pensylvánie.

Vtedajší GM Philadelphie Russ Farwell si na tento okamih veľmi dobre spomína: „Dohodli sme sa v sobotu ráno a boli sme z toho nadšení. Zavolali sme Ericovi a bol veľmi zmätený. Bol síce v pohode, no myslel si, že odíde niekam inam. Povedali sme mu, že sme už dohodnutí na obchode.“

A tak sa mohla rozbehnúť kariéra jedného z najtalentovanejších hokejistov v histórii NHL. Dobre stavaný 194 centimetrov vysoký Kanaďan na ľade od prvého momentu vynikal. V nováčikovskej sezóne pozbieral 75 bodov v 61 dueloch a o rok neskôr sa radoval zo zisku Hart Trophy a Ten Lindsay Award pre najužitočnejšieho hráča súťaže.

Po dvoch ročníkoch mu na dres prišili kapitánske „céčko,“ s ktorým v sezóne 1996/1997 doviedol Philadelphiu až do finále Stanley Cupu, kde ale Detroit Red Wings zvíťazil jednoznačne 4:0 na zápasy. Jeho kariéra sa rozbehla rozprávkovo, až prišiel osudný moment, ktorý obrátil jeho život naruby. V roku 1998 Lindrosa k ľadu zrazil Rus Darius Kasparaitis hrajúci v službách Pittsburghu Penguins, ktorý Lindrosovi spôsobil otras mozgu. Z nepríjemného zranenia sa obrovský talent dokázal pozviechať, no neskôr naďabil na ľade na ďalšieho súpera menom Scott Stevens.

Philadelphia Flyers toho času s New Jersey Devils viedla nekonečné tuhé boje a Scott Stevens patril medzi najobávanejších obrancov ligy. Svojich súperov doslova ničil fyzickou hrou a podarilo sa mu zničiť aj Lindrosovu kariéru. Všetko sa to stalo v play-off 2000, keď hit obrancu „diablov“ možno označiť za deštrukciu súpera. Spôsobil mu ťažký otras mozgu, ktorý výrazne ovplyvnil ďalší priebeh kariéry opory „letcov.“

Scott Stevens bol považovaný za jedného z najzákernejších hráčov svojej doby, no zranenie protihráča ho úprimne mrzelo: „Nikdy som nepochyboval o svojom štýle hry. Kvôli čomu som sa ale nikdy necítil dobre bolo, keď som niekoho zranil. Sám som mal niekoľko otrasov mozgu, takže viem, aké to je. Lindrosa mi bolo ľúto, pretože to bol unikátny hokejista. Mojou úlohou ale bolo takých hráčov vymazať z ľadu. Preto som ho trafil.“

Lindros kvôli ťažkému zraneniu vynechal celú nasledujúcu sezónu 2000/2001 a pensylvánsky klub ho napokon vymenil do New Yorku Rangers. Už nikdy ale nebol tým Ericom Lindrosom ako predtým, čo potvrdzujú aj jeho samotné slová: „Od tej chvíle som bol iným hráčom. Keď som prechádzal stredom klziska, necítil som sa dobre, predtým to pritom bola moja prednosť. Jednoducho som sa bál, že ma zase niekto trafí. Nebolo to ono a ja som bol skutočne frustrovaný,“ priznáva Lindros. Dopad tohto hitu si plne uvedomoval aj bývalý generálny manažér Flyers Bob Clarke: „Ovplyvnilo by to snáď každého. Už sme videli veľa hráčov, ktorí schytali rany do hlavy a zanechalo to na nich následky. Inkasovať taký hit ako Eric, to musí zamávať každým. Nemožno si myslieť, že to na vás nezanechá následky,“ vysvetľuje pre espn.com.

Z NY Rangers neskôr prestúpil do Toronta Maple Leafs a kariéru napokon ukončil ako hráč Dallasu Stars po sezóne 2006/2007. V NHL stihol odohrať 760 duelov so ziskom 865 kanadských bodov.

Napriek tomu, čím všetkým si prešiel, nič neľutuje. Momentálne sa snaží čo najviac venovať svojim trom malým deťom a manželke Kine, ktorá je jeho najväčšou oporou. „Môj život je dobrý,“ tvrdí čerstvý člen hokejovej Siene slávy, ktorý na hokej napriek tvrdým ranám, ktoré mu uštedril nikdy nezanevrel: „Hokej je úžasná hra. Hokej je nádherná hra. Mám množstvo nezabudnuteľných spomienok na hokej. Teším sa na každý utorok a štvrtok, chodím si s kamarátmi zahrať, bez rozhodcov. Je to skvelé. Parádne. Je to hokej.“

Po novom sa zaradil medzi „nesmrteľných“ a spoločne s Rogiem Vachonom, Sergejom Makarovom a Patom Quinnom bol prijatý do hokejovej Siene slávy, kam sa dostal po päťročnom čakaní.