Slovenskí hokejoví reprezentanti nezvládli tento týždeň, v ktorom utŕžili dva debakle a len jeden rozdali, no hlavne celkovo hrali zle. Ale majú šťastie, že sa to stalo práve teraz.

Komentár Filipa Chudého

Hokejisti Slovenska odohrali druhú turnajovú akciu v tejto sezóne. No kým Nemecký pohár zvládli bravúrne, na turnaji vo Švajčiarsku zhoreli ako fakle. Na jednej strane je výsledok z Bielu neakceptovateľný, ale možno je aj dobre, že prišiel, aspoň si nikto nebude myslieť, že sú naši hokejisti tak dobrí, až sú akože lepší ako hokejový priemer.

Sebavedomie v športe je síce dobrá vec, pričom ho podporujú práve víťazstvá, ale v slovenskej náture je zakorenené, že keď to ide až veľmi ľahko, príde skôr či neskôr k uspokojeniu. Po štyroch víťazstvách v tejto sezóne začala panovať možno až príliš veľká spokojnosť v hráčskych radoch hokejovej reprezentácie. Začali sa šíriť nezmyselné hlášky, že keď je Dravecký kapitán, vďaka tomu vyhráme a podobné nezmysly.

Vďaka tomu všetkému klesla ostražitosť na minimum. To sa ukázalo už v exhibícii s ligovým výberom, keď si páni s dvojkrížom na prsiach mysleli, že sa stačí len trochu pomotkať po ľade, urobiť dva, tri úsmevy a bude to. Samozrejme, výsledok toho zápasu, podobne, ako aj duel samotný, bol viac-menej zo športovej stránky nepodstatný, keďže išlo skôr len o reklamnú záležitosť, ale dostať v ňom šestku je proste tak či tak hanba.

Ak by sa síce doniesla ďalšia víťazná trofej aj z druhého turnaja v sezóne, nikto by si na to nespomenul, lenže hokejisti v slovenských dresoch proti Bielorusku iba pokračovali v exhibičnom tempe. Dostať od Bielorusov sedmičku je obrovská blamáž, pretože oni nie sú žiadne top mužstvo a my zas hokejoví exoti. Hrať bez pohybu, agresivity, pričom ešte k tomu aj staromódne, to inak ani skončiť nemohlo. Debakel 7:1 je zaslúžený, ba možno až pre našich hokejistov vzhľadom na výkon milosrdný.

Tento reprezentačný týždeň v žiadnom príde nemôže prekryť výhra 6:1 s Francúzskom, pretože jeho hokejistom sa nechcelo ešte viac ako našim, nie, že to naši zrazu hrali tak dobre. Tretie miesto z Bielu je výsledkom, ktorým sa nikto nikdy chváliť nemôže, práve naopak, je to facka, pre Slovensko zvlášť.

No buďme radi, že prišla teraz, pretože po novom roku budú MS už nebezpečne blízko. Takto má Zdeno Cíger stále dostatok času na to, aby si zhodnotil, že s kým môže a s kým radšej nemá počítať. Neúspech totiž často odhalí viac ako úspech. Reprezentačný tréner má navyše vo februári jeden turnaj k dobru, kde si môže overiť posledné detaily, lebo potom už je v pláne len záverečná príprava na MS. No a v nej sa nemôže hľadať, v nej sa musí už len dolaďovať a zohrávať. V Kolíne nad Rýnom nás totiž najprv čaká kvarteto súbojov proti outsiderom, ktorých porazíme len vtedy, ak budeme mať dokonale pripravené štyri formácie. Slovensko už totiž dávno nie je krajinou, že začne s tromi a štvrtá príde počas turnaja zo zámoria.