Spartak Myjava je prvým popredným klubom, ktorý profesionálne skončil v ére nového Zákona o športe. Ak sa ten nedotiahne do konca, čoskoro sa pridajú ďalšie a šport na vrcholovej úrovni môže u nás skončiť. Čo s tým?

Komentár Filipa Chudého

Aj keď funkcionári Myjavy pri svojej rozlúčke s najvyššou súťažou zdôrazňovali, že neodstupujú pre finančné problémy, peniaze s podobnými rozhodnutiami vždy súvisia. Síce ich mohli mať na ďalšie účinkovanie vo Fortuna lige, len sa proste rozhodli, že ich už dávať nebudú.

Ak za niekým stojí len jeden väčší finančný zdroj, čo je na Slovensku prakticky pri každom klube v hocktorom športe, potom niečo podobné hrozí stále. Myjava nie je prvý prípad v slovenskom športe, ba zrejme ani nie posledný (budeme sa veľmi radi mýliť), kto odstupuje z rozbehnutej súťaže, resp. zaznamenáva pád.

Slovenské kluby stoja a padajú na financiách mecenášov, ktorí ich do nich tlačia. Sú síce aj mestské kluby, ale pri nich často záleží, či na radnici práve vládne športu naklonený primátor. No len mestom podporované kluby majú zas svoje limity.

Zákon o športe zlepšil situáciu hlavne v transparentnosti a vlastne aj situáciu športových zväzov, ktoré by mali dostať minimálne toľko peňazí, čo dostávali, väčšina dostáva viac. To je všetko pekné, no v konečnom súčte to pomáha len k lepším podmienkam pre reprezentačnú zložku. Je síce pravdou, že štát by mal podporovať práve túto časť, no akosi sa zabúda na to, že do reprezentácie dodávajú športovcov kluby. Keď nebudú fungovať tie, nebude ani žiadna reprezentácia.

V návrhu zákona o športe sa síce na to myslelo, ale superodpočet pre podnikateľov, ktorí by investovali svoje financie do športu, bol zamietnutý. Niekto sa totiž zrejme evidentne bál veľkej novinky v daňovom systéme, ktorá by mohla byť spúšťačom masívnych zmien aj v iných odvetviach, ako len v športe.

Lenže vec sa má tak, že dokým k podobnej novinke nepríde, situáciu v slovenskom športe, ba možno aj v celej spoločnosti, to nevyrieši.

Štát nemôže ťahať republikové súťaže, ale mal by vytvoriť také legislatívne podmienky, aby ich vedel potiahnuť súkromný sektor. Dnes totiž šport podporujú naozaj len blázni a fanatici, ktorým keď vyschne prameň, resp. motivácia, je koniec.

Ak by „preplo“ ako Halabrínovcom naraz všetkým súkromným podporovateľom športu na Slovensku, náš šport skončil, resp. by bol len amatérsky, no to je koniec tak či tak, so svetom by sme už súperiť nemohli.

Zákon o športe uľahčil situáciu aj pre profesionálnych športovcov, ktorí si po starom museli dane a odvody platiť sami, po novom sa to hodilo na plecia klubov, ktorých to stojí viac peňazí. Myjavčania hovorili v spojitosti so sebou o sume 100 000 eur navyše, len aby hráčom zaplatili to, čo majú v zmluvách.

Spartak Myjava je vlastne prvý klub, ktorý na profesionálnej úrovni skončil po takomto „darčeku“ od štátu. Ak sa nezavedie superodpočet, alebo niečo podobne motivujúce pre podnikateľov, aby dávali svoje peniaze do športu, bude tých klubov v časovom horizonte 3-5 rokov pribúdať ako húb po daždi. A dovtedy čakať nemožno! Nech je teda tento odkaz z kopaníc mementom pre najvyšších predstaviteľov tohto štátu, že treba dotiahnuť zmeny v slovenskom športe dokonca, nie zostať stáť na polceste.